Asi som si nemohla vybrať na môj prvý piatkový rešerš mysle lepší dátum, ako je ten dnešný. Je trinásteho.
V mojej hlave to však krásne prebubláva v každý všedný deň. Moje JA tam pomyselne stojí v strede križovatiek miliónov neurónových dráh. Ó bože, koľkokrát je to poriadna fujavica. Ó bože, koľkokrát sa musím uzemniť v meditácii. To aj taký Otčenáš vás vráti na zem.
Piatok trinásteho decembra
Vonku je tak sivo, že už si väčší sopeľ ani neviem predstaviť. Keby to malo fungovať ako jin a jang, tak to dnes musím zharmonizovať nejakou, všetkými farbami hrajúcou, dúhou.
Telo – myseľ – duša, spojte sa 🙂
Sviečka horí, donáška obeda mešká už druhú hodinu a ja v teple izby pri pohári čistej pramenitej vody zľahka z buniek ťahám ich základný inštinkt. Čože sa to okolo mňa deje…
Je december. Ten rok prefrnkol veľmi rýchlo. Už to ani nikoho neprekvapuje. Pomaly nám odchádza generácia, ktorá túto vetu nepoužívala. Napríklad moji starí rodičia o čase nikdy nehovorili. Oni žili, pracovali a tvorili až do konca. Dedko už nevládal chodiť, ale sadnúť na bicykel vedel skoro až do deväťdesiatky.
Moja babka nikdy nekričala. Ona bola tak spokojný človek, že by ste nadobudli dojem, že je pod vplyvom sedatív. Bola. No tie jej sedatíva bol život v tejto krajine a toľko koruniek, koľko k spokojnosti seba a pre svoje vnúčatá potrebovala. Nič viac nepotrebovala. Vždy s jemným úsmevom na perách a s kávičkou v duritovom pohári každé poobedie pokojne oddychovali a sledovali „ruch“ na tej ich ulici.
Som taká rada, že som si ich užila. Moji reálni predstavitelia normálneho pokojného života. Ono si dosť dobre neviem predstaviť, ako by môj úžasný dedko robil svoj obľúbený „monitoring tlače“ v tom dnešnom mediálnom koši. Pri každej návšteve mal totiž pre nás pripravené vystrihnuté zaujímavosti zo sveta typu: Istá šesťdesiatročná žena v Hondurase porodila šestorčatá.
Som Levica. Ako moja babka.
Som za každú srandu i tvrdú makačku.
Veľa vecí mi doklaplo pomerne neskoro. Teda, aj to je relatívne. Moja teta sa dožila 106 rokov. Tak ešte nie som ani v polovici. Ona bola tiež veselá kopa. Na otázku redaktora, ktorý bol vyslaný urobiť s ňou rozhovor do telky na tému – Čomu vďačí za takýto dlhý život – odpovedala: Ja som sa nikdy nevydala. Povedané všetko.
Nie, nepotrebujeme k šťastiu papier. Nepotrebujeme zbytočné rozprávanie o ničom. Nepotrebujeme ani výhovorky, prečo niečo nejde.
Berme veci také, aké sú
Zmierme sa so svojimi dňami, s ľuďmi, s chorobami, so zasopleným piatkom… To nie je rezignácia. To je zmierenie. Pokoj v duši.
Je jedno či beháme, orezávame ríbezle, či pečieme koláče bez cukru. To všetko je kreatívna vlna. A terapeutické je na tom to, že si uvedomujeme svoju rolu v tomto procese. Či dobehnem, či z ríbezle neurobím mrzáka a či bez cukru upečiem niečo jedlé. Ja, nikto iný.
Prečo je aj toto v mojej hlave? Lebo si to musím strážiť. To, že aj ja – aj vy – aj celý svet máme tendenciu posudzovať. Sme ako tá porota v Talente. A že fakt terapeutický smiech ma drží vždy po zhliadnutí Diany Mórovej v jej fingovanom vystúpení, kde si zahrala rolu súťažiacej.
Ono totiž ak prepíšeš vzorce v hlave, z porotcu spravíš účinkujúceho, tak sa uvoľní toľko uzamknutej energie, že dovi dopo. Ja sa napríklad každý deň zobudím s množstvom nápadov na články a, vážení, aj na knihy. Stal sa zo mňa pešiak. A len sa modlím, aby si to tam hore nerozmysleli. Aby mi tie nápady nevzali a neposunuli ich k menej lenivým ľuďom. Teda takým, ktorí sa veľmi nezamýšľajú, nestoja na križovatkách vlastných neurónov a nemeditujú nad sivým sopľom za oknami piatku trinásteho.
Pôjdem sama sebe príkladom
Každý piatok napíšem stav v mojej hlave na papier. Teda, naťukám ho do záložky dokumentu v mojom PC. A pošlem ho von.
Tak sa majte sviatočne. Je advent. Berte veci také, aké sú, v podstate sa to ináč ani nedá. Zmierte sa. Prehodnoťte vlastné vzorce, prepíšte ich. A nebojte sa odskočiť si „na druhú stranu“. Z „porotcu“ urobte hviezdu činu.
A viete čo? Napíšte mi o tom. O tej vašej druhej strane. O tom, kam ste si odskočili, čo ste v sebe „prepísali“ i ako na to reagovalo okolie.
Krásny každý piatok želá
Ivanka
P.S. Objednaná donáška jedla dorazila po dve a pol hodinovom čakaní. Ale aspoň viem, že ak som na vlne, nie som hladná.-).
