2020 – rok, ktorému ako keby spadol z výšky na hlavu veľký kokos. Omráčil ho, oblial niečím živým, a my akosi nezvládame utrieť si TO z líc.
Je december.
Nepísala som dlhé mesiace. Teda písala, no nezdieľala. Takto to prosto niekedy dopadne. To začnete pochybovať o slovách a o tom, či svet tie vaše potrebuje.
Postupom času mi niečo podstatné doklaplo. Mám predsa dostatok skúseností, aby som videla veci správne. No a že by bolo možno fajn predsa len nemlčať, ale opäť pustiť myšlienky do sveta.
Dnešný Piatok v mojej hlave ide symbolicky na začiatok celej koronakrízy. Tento článok totiž neuvidel svetlo sveta v marci. Doplnila som zopár čiarok, no moje myšlienkové pochody sú marcové. Zdieľam ho s vami v duchu viery, že si tak otvorím dvere aj k ďalšiemu písaniu. Lebo len keď konečne začneme, dáme šancu výsledku. Možno by tie moje písmenká raz mohli dorásť do inšpirujúceho príbehu. Takého, ktorý odpovedá na otázky, no paradoxne končí tromi bodkami…
Poďme sa však vrátiť späť.
Jeden zabudnutý, posledný marcový piatok.
Zodpovedne prehlasujem, celý marec som sa motala. Pravidelné piatky v mojej hlave i ostatné, potrebnejšie činnosti, stopol Streptokok. Kvôli nemu som si v prvý marcový pondelok umyla vlasy, pohodlné tepláky vymenila za normálny outfit a v sychravom počasí naštartovala neumyté auto.
„Čo vás trápi?” – Opýtala sa ma milá pani doktorka.
“Streptokok.” – dala som jasnú odpoveď. Nejako som tušila, že strašiť niečím iným, nebude v čase hroziacej pandémie veľmi vhodné. Valentína som síce strávila pod mandľovníkom v Španielsku, ale “domáci chleba” jem už tretí týždeň v rodnom meste.
Aktuálny trip má však za sebou obávaný Streptokok. Putoval škôlkou do mandlí detí, ktoré nakazili milujúcu grandmother. Áno, to ja nezodpovedne zhltnem aj ich nedojedené sústa. Predĺžila som tak jeho putovanie aj v mojich, teplým slnkom vyhriatych prieduškách.
„Aj kašlete?“ – Opýtala sa s ozajstným záujmom lekárka. Už – už som mala pripravenú názornú ukážku, no v jej očiach zablikalo zdesenie. Na znak súhlasu iba mihalnicami odmávam súhlasné áno.
„A čím sa liečite?“
„Harmonizujem meridiány bylinnými kvapkami„ – odpovedám.
Jej pery sa jemne roztiahli. 🙂
A tak som dostala antibiotiká a vypísanú péenku.
Prvú v mojom SZČO živote. A tak som si doma ľahla do postele a liečila sa. Týždeň, druhý, tretí …
Ten prvý bol o knihách, druhý musel byť o knihách a tretí som už odsedela za kuchynským pultom zízajúc na – mojim kašľom sprevádzané, predvolebné tlačovky.
Prvý povolebný týždeň si už užívam ďalšiu mediálnu chuťovku – tlačovky k pandémii korony. Keby niekto vypadol z krízového štábu vlády, spokojne ma môžu osloviť. Odborných informácií o jej dosahoch som nabrala viac, ako bude nový pán premiér vedieť na jej konci. Teda, ak to dovtedy psychicky ustojí.
No a to je to, o čom som s pravidelnosťou každého prichádzajúceho piatku cítila, že chcem niečo napísať. O tej divnej dobe.
Dni však plynuli akosi prirýchlo.
Písanie nahrádzali pre život potrebnejšie činnosti. Počiatočné úsilie zabezpečiť rodinu zásobami k prežitiu, začalo prinášať svoje ovocie v podobe chuti variť, piecť a čuduj sa svete – aj upratovať. A upratovanie, ak je správne uchopené, poskytuje priestor na príjemnú meditáciu. V prípade utierania prachu a permanentného dezinfikovania povrchov nastal malý problém. Kvôli neustálej pozornosti, ktorá kľučka už smrdí domácou pálenkou a ktorá ešte nie, či ktoré zbytočnosti z poličiek odstrániť, zapájam myseľ meditačne neprimerane.
S nedoliečenými prieduškami, no s potrebou vyjsť na vzduch bez rúška, vstúpila do denného rozvrhu aj záhrada. Tridsať árov kultivovaného kopca, s ktorými mi roky pomáhal záhradník, bude bez neho. Zaspal jarné prebúdzanie. Niet mu čo vyčítať. Tento ročník chlapov tohto roku zaspáva aj dôležitejšie (štátne) akty.
Rozhodla som sa vnímať to ako posolstvo. Za svoju záhradu som prebrala osobnú zodpovednosť.
Ošetrila som kríky, záhony kvetov, neskôr jahody, čučoriedky, brusnice. Vláčila som päťdesiat litrové vrecia so zeminou, rašelinou, hnojivom…
Na zasadenie ešte čaká osem rhododendrónov. V ich prípade jasne vidím budúcnosť. Zapoja sa s ostatnou výsadbou do celku tak, ako som to videla v honosných záhradách na brehoch jarne sviežeho Lago di Como. Ako na maliarskom plátne sa v jeho vodách každoročne odráža ich objatie s pestrofarebnými azalkami, a ako paraván ich od sveta delia vysoké zasnežené Alpy.
Z krásy tej moje záhrady majú radosť prevažne susedia. Ak by som si chcela užívať rovnaký výhľad, musela by som sa presťahovať na jej koniec.
Táto jar je fakt výnimočná.
Konečne som mentálne napojená tak, ako si to „moja zem“ určite vždy priala. Konečne som ju bez výčitiek k jej potrebám srdečne objala. Vedome strihám, kopem, rýľujem, sadím, čistím. A sem tam aj tajne nadávam – na seba. Lebo zísť dolu kopcom a spomenúť si, že som niečo zabudla na kopci – chápeme sa.
V čiernych, telo milujúcich teplákoch, vyzbrojená rukavicami a pomôckami, vstupujem každý deň do rozsiahleho, už skoro zeleného kráľovstva. So západom slnka a poriadne vyčerpaná odpadávam večer na gauč. Dokážem ten môj kus raja bez pomoci záhradníka uchrániť? Sledovať každý lístok, brániť ho pred nájazdmi pažravých húseníc, útokmi vošiek, odhaľovať prisaté puklice, aktívne mravce i hladné slimáky?
Myšlienkový pochod neveštiaci žiadny posun zastavia až aktuálne správy o korone. Zvláštne, že strach o zdravie záhrady dokáže zastaviť až strach o to vlastné,
Všetko s mierou.
Nie korona, ale moje oči začali biť na poplach. Súvis s udalosťami posledných dní mi jasne vysvetlil Miroslav Hrabica. Ten vo svojej skvelej knihe Co nám tělo říka píše, že ak vďaka očiam nevidíme to čo máme, tak sa to nejakým ochorením očí i viečok prejaví. Budem teda pátrať, čože to vidieť nechceme. 🙂
A tak meditujem, cvičím jógu a snažím sa dostať svoju myseľ pod kontrolu. Vypratať z nej nepotrebné myšlienky a divné vzorce, ktoré spúšťajú vnútorný nepokoj. Určite aj ako reakciu na moju pohodlnú povahu. Tá sa totiž často dostáva do rozporu s potrebou mať veci pod kontrolou. Mať čistý dom, záhradu bez burín, nakúpené zásoby potravín, upečený koláč, odchodené kilometre, odcvičené ásany a k tomu spokojnú rodinu. A nesmiem zabudnúť na plnenie si snov o spoznávaní nových krajov a mravov.
Aj keď mi chýba šteklivý pocit vzrušenia pri kupovaní letenky, lístku na vlak či tankovaní na pumpe – pokúsim sa nahradiť ho vytriedením fotiek z posledných ciest. Do plánu si dávam aj – z nádeje na jazykový posun zakúpenú, anglickú verziu Bridget Jones. Pre začiatok stačí.
Pár dní budem ešte zaspávať s Denníkom Anny Frankovej. Tá ako štrnásťročná vtipne opísala roky karantény vo vojnou zmietanom Amsterdame. Dom, v ktorom sa jej rodina ukrývala bol len pár metrov od krásne zrekonštruovaného hotela, v ktorom som pred viac ako dvoma rokmi bývala. Bomby na naše príbytky chvalabohu nepadajú, no súčasný svet nás aj tak dokázal zastaviť. Uväznil nás v karanténe vlastných domovov a rovnako, ako to bolo u Anny, nedáva odpoveď, kedy budeme znovu slobodní.
„Ešte bude ťažko“ – odkázal by môj dedko.
Lenže to je ten život. Ten prítomný okamih. Zmena, ktorá mala prísť a chce iný pohľad na vec. To je ten jačmeň na mojich očiach – ale aj záhrada, ktorá dáva tušiť, čo bude.
A tak si idem pre handru a pokúsim sa utrieť si prach z očí. Teda vlastne z políc. A možno sa mi podarí pri tom aj chvíľu meditovať. No a chystá sa aj tajný sociálny kontakt – pri plote. Susedia, potešení prekrásnym karanténnym výhľadom na našu záhradu – avízovali ďakovačku. Domáci, zázvorovo – citrónový likér v tých najrozkošnejších štamperlíkoch pod slnkom.
Transformujú sa naše životy.
Menia sa témy, mení sa doba. Mám pocit, že tak nejako epochálne. A tak sa mi predsa len hodí ten môj pokoj. Čistím, liečim sa a učím sa dívať po novom. A to všetko doma, nie vo svete. Prajem si jediné. Aby sme neprestali dýchať. Lebo ten dych, to sme my. A naše príbehy predsa len chcú čokoládovú polevu. A západ slnka v posteli. A východ v objatí tieňov dlhorukých platanov. Silných to ochrancov malých písmen.
So srdcom na dlani, krásny každý ďalší piatok želá
Ivanka
P.S. – december 2020
Aby sme dokázali urobiť podstatný krok vpred, musíme sa najprv vrátiť o pár krokov vzad. Platí to na 100%. Pre akúkoľvek krízu.
Objavila som v sebe chuť šprtať sa v minulosti dôkladnejšie. Nie však v tej tohtoročnej. V minulosti, ktorá bola pre Slovákov historicky zásadná. Pozývam vás prečítať si budúci Piatok v mojej hlave.