Keď prestanete posudzovať svet, škatuľkovať ho a aplikovať naň svoje závery, začnete chápať a zažívať svet ako pocit, nie ako rozhodnutie…
Leonard Willoughby – voľne z knihy TAO
Spomenula som si dnes na príbeh, ktorý mi pri mojej nedávnej návšteve Izraela rozprával náš izraelský priateľ – sprievodca.
Jeho krajina je dlhodobo vo vojnovom konflikte so svojimi susedmi.
Keď sa rozpútala kríza v susednej Sýrii, Izrael začal v roku 2013 poskytovať jej obyvateľom, ktorí utekali z vojnou zmietanej krajiny, zdravotnú starostlivosť. V niekoľkých izraelských nemocniciach liečili a operovali sýrskych pacientov a následne ich vracali naspäť do Sýrie.
Príbeh o dievčatku
Priznám sa, aj po troch mesiacoch ho mám stále v hlave. Je šokujúci a pre mňa absolútne nepochopiteľný.
Jednou z pacientiek, ktorej sa dostalo lekárskej opatery, bolo malé sýrske dievčatko. Diagnostikovali jej leukémiu. Na špecializovanej klinike v Tel Avive, kde ju spolu s matkou umiestnili, podstúpila náročnú liečbu. Zadarmo. Chvalabohu liečba zabrala.
Bola to krásna ukážka toho, čo sa stane, ak prestaneme škatuľkovať, posudzovať, čo je správne a jednoducho konáme… V izraelských nemocniciach sa liečilo a vyliečilo mnoho sýrskych utečencov.
Po ukončení liečby sa matka s dievčatkom vrátili späť do Sýrie. Do domova, kde stále zúrili boje medzi vládnymi vojskami a povstalcami. Kde denne zomieralo a stále zomiera množstvo nevinných ľudí.
po roku
Pri bezpečnostnej kontrole na izraelsko – sýrskom hraničnom prechode zatkli ženu, ktorá mala na svojom tele upevnený nástražný výbušný systém. Len vďaka duchaprítomnosti izraelského vojaka nedošlo k veľkej tragédii. Tou ženou bola matka vyliečeného dievčatka.
S týmto príbehom som žila niekoľko dní. Nešlo mi do hlavy, v akom svete to žijeme. Ako a prečo sa z ľudí stávajú samovražední atentátnici. A prečo bola živou zbraňou matka malého dieťaťa. Aký bol jej osobný príbeh?
Ženu v Izraeli zatkli. Keď sa jej izraelské médiá pýtali, ako mohla prísť vraždiť do krajiny, v ktorej lekári zachránila život jej chorého dieťaťa – neodpovedala.
Prečo?
Mala som potrebu urobiť si v tom „poriadok“. Došlo mi, že o dejinách tejto oblasti toho viem žalostne málo. Nedokázala som pochopiť, prečo na jednej strane Izrael pomáhal sýrskym utečencom a na druhej ho rovnakí ľudia ohrozovali… Konfliktná, neprehľadná a pre obyčajných Sýrčanov bezvýchodisková situácia je možno aj za rozhodnutím ísť zabíjať. A zabiť pri tom aj seba.
Izrael svoju pomocnú ruku po čase stiahol. Situácia začala byť aj pre samotných Izraelčanov nebezpečná. K spoločnej hranici sa blížili ozbrojené sýrske vojská, ktoré prenasledovali povstalcov.
Zmena myslenia
Samozrejme konflikt medzi Sýriou a jej susedmi je komplikovaný. V súčasnej dobe už bojuje každý s každým. A trpia nevinní.
Kráčala som po Svätej zemi a premýšľala. Na to, aby prišla zmena v čomkoľvek, je potrebné zmeniť myslenie. Ako zmeníte myslenie vo svete, v ktorom myšlienky ľudí ovládajú náboženstvá a už aj sociálne siete?
Vrátila som sa domov s odhodlaním, nájsť si o danej situácii viac informácií. Prišlo mi smutné, že len sledujeme množstvá utečencov, ale nepoznáme všetky dôvody.
Ak sa rozhodnete ako ja, musím vás sklamať. Situácia je neprehľadná v reálnom svete aj v tom virtuálnom. Ani po dôkladnom čítaní všetkých dostupných informácií neviem, kto je v tomto konflikte na strane „dobra“. Vojská vládnej strany spolupracujú s libanonským radikálnym hnutím a z opozície sa stala banda teroristov. Ako má v tomto zmätku nastať pokoj netuším.
Nesúdim.
Veľa toho o pozadí vojny v Sýrii neviem. A ak nie som súčasťou bežného dňa jednej sýrskej ženy, nemôžem ani vysloviť názor k jej činu. Len sa mi chce v kútiku duše veriť, že to nebolo jej vlastné vedomé rozhodnutie.
Pokúsim sa nesúdiť, ale veci a udalosti pochopiť. A budem veriť, že to, čo nedokážem zmeniť ja, lebo naozaj si neviem predstaviť ako by som mohla, že to zmenia iní. Nájdu východisko a správny smer. Rada ich v tom kedykoľvek podporím.
Amen.
Koronavírus a kardamónová káva
Je nedeľa. Popíjam kardamónovú kávu kúpenú na trhu v Jerusaleme a píšem tieto riadky. Mala som byť práve teraz v Londýne. Moje plány však zmenil migrujúci koronavírus.
A tak píšem a jedným okom sledujem mobilný telefón. Očakávam správu od priateľky, pri ktorej som mala byť v čase pôrodu jej synčeka. Verím, že všetko dobre dopadne. A že bude jedným z tých, ktorí budú vedieť, ako urobiť tento svet lepším :-).
Na vaše komentáre sa teší a krásny týždeň želá
Ivanka
P.S. Na displayi mobilu zasvietila fotografia. Benjamin prišiel na svet dnes – 2.2.2020. Prajem mu k životu to najkrajšie a najbezpečnejšie miesto. Miesto, kde sa nebojuje. Miesto, kde sa plnia sny.
Prečítajte si aj ďalšie články v rubrike Piatok v mojej hlave:
