PIATOK V MOJEJ HLAVE – Časotrasenie
Och, Bože, ten čas tak letí. Nebol včera december? Bol.
Zlatavé listy líp sa v lúčoch zimného slnka jasne trblietali, ako plisé drahého modelu od Chanel, a mňa ich rozhodnutie nezostať na zimu nahé dojímalo. Aj papriky sa tvárili, že toto je ich čas a svoj zvyk kvitnúť v máji prehodnotili aj brusnice. Prosto krásne prvodecembrovo zakvitli. Korunu avantgarde som v závere nasadila ja sama. Adventný veniec zdobili čerstvo natrhané levandule.
Pomýlený svet
V tej rýchlosti premeny je odrazu z minuloročného decembra tohtoročný máj.
Pri šialenostiach prejednávaných v parlamente by prípadný návrh na zmenu termínov najvýznamnejších kresťanských sviatkov už nikoho neprekvapil. Veď predsa veľkonočne snežilo.
Ako žena sa tej našej planéte ani nečudujem. Ukazuje nám svoje bolesti tak, ako je to pre ňu prirodzené. No my nemáme liek. My totiž často nedokážeme dešifrovať pôvod vlastných chorôb, trápení a zlyhaní. Nedoklaplo nám, že bez čistej prírody, ako lieku na všetko, sme stratení.
Balansujeme na ostrej hrane. V nesprávnych topánkach lezieme do divných dier.
A dostávame rany.
Časotrasenie
Čo si pod týmto pojmom predstavíte?
Možno ste čítali knihu s rovnakým názvom od Kurta Vonneguta. Keby som chcela sama pre seba opísať to, čo žijem, nenašla by som lepší výraz. Nepamätám si, ako sa tá kniha dostala na moje, knihami preplnené police, no zato si úplne presne pamätám pocit, ktorý mnou prebehol, keď som ju predčasom chytila do rúk. Časotrasenie – to je to, čo mám pocit, že žijeme.
Len blázon si mohol myslieť, že sa svet po pandemickom ataku bez ujmy na zdraví opäť rozbehne. Psychiatrov máme málo, bláznov nejako priveľa. Svet sa nerozbehol. On sa dokonca spomalil.
Prestali fungovať staré vzorce a s tými novými sa so starým myslením fungovať nedá.
Takmer všetko sa vymyká nastaveným normám.
Sme v bubline časotrasenia?
V bubline odvykania si od všetkého, čo k nám prichádzalo ľahko?
Zlé návyky
Kto vlastne sme? My, ľudia. Ako je možné, že v mnohých prípadoch nie sme schopní múdrosť, ktorou sme obdarení, pretaviť do hodnotného života?
Prečo tie zdržania, prečo nerozhodnosť, trápenia, hádky, rozchody, choroby a vojny? A prečo nás ani pandémia nedokázala zmeniť k lepšiemu? Máme vôbec záujem poučiť sa z histórie? Mať znalosti o tom, že svet je jedna veľká učebnica, kde na strane desať figurujú pandémie a za nimi vojny?
Ak radikálne nezmeníme svoje zlé návyky, tak nám o chvíľu nepríde divné, že v tej vojne sme. Neubránime pôdu pod našimi nohami, ak nevyhráme boj sami v sebe.
Boj s pohodlnosťou, nezáujmom, nevedomosťou, ľahostajnosťou.
Jabloň
V našej záhrade sme pred rokmi zasadili tri jablone. Jedna rodí každý rok krásne veľké plody, malé plody tej druhej vždy zjedia mravce a včely. Tá tretia má obrovské sebavedomie, no žiadne jablko. Pravidelne si do jej silných konárov udieram hlavu, no nemám odvahu ich odrezať. Prosto dáva najavo, že tu má svoje miesto. Len tak. Lebo je to o prijatí inakosti v našich predstavách o správnosti.
Prijatie
Život je vo svojej podstate jednoduchý. Stačí prestať hľadať a prijať ho taký, aký je. Zlepšiť vzťahy, ktoré už máme, skrášliť si domov, vracať sa na miesta, ktoré nabíjajú i liečia. A po rokoch všehochuti vrátiť do repertoáru tradično. Prechádzky v blízkej prírode i pobyt v kuchyni. Dovolím si tvrdiť, že aj také zemiaky na kyslo môžu byť terapeutické. Taký párok ležiaci na pláži prívarku ma dokáže myšlienkami preniesť do detstva i inšpirovať ku kúpe letenky ku skutočnému moru. Čo viac si priať.
Byť v bubline istej radosti zo známych vzťahov, tradičného jedla a upokojiť sa v čase, ktorý sa trasie spôsobom, ktorý len ťažko vieme ovplyvniť – môže byť našou záchranou.
Viem ovplyvniť svoje vlastné zmýšľanie, vlastné návyky. Najprv musím dať nádej sebe a až potom zachraňovať ostatných. To je tá jediná zmysluplná cesta, … lebo dejiny sa opakujú rovnako, ako sa naša Zem točí.
Memento
Keď trávnik pred rokom prežil svoje „časotrasenie” – stav, kedy bol čas, ktorý venoval svojmu rastu nepredvídateľne a omylom zastavený chybným postrekom, zožltol a porúčal sa. A keďže vymeniť ho úplne bolo priveľmi nákladné, dostal záchranu v podobe ručného vyčistenia a dosevu. A vody a aj dažďa. To čo sa zdalo na začiatku leta ako stratená sezóna, sa vďaka rukám a dennodennej starostlivosti pretavilo v čase vrcholiaceho leta do zelenej trávy.
Každé časotrasenie je memento.
Príde, ak sme slobodnou vôľou a voľbou nevolili správne. Keď sme si mysleli, že sme pánmi situácie. Ak sme utekali prirýchlo a tradične na viacero strán. Ak sme si chybne postriekali trávnik.
Ráno
Je úžasné, ak telo prevezme vládu nad hlavou. Ak vstáva s myšlienkami na pohyb. Ak nerepce pod studenou sprchou a ani nehľadá výhovorky, prečo nevybehnúť von.
Obúvam si tenisky, pripínam obojok yorkshirke Honey.
Kráčame po cestičke, ktorá bola milovanou trasou nášho chrta. To on nám dal rituály. Naučil nás milovať rána i prechádzky lesom. Denne nám ukazoval, že žiť sa dá aktívne aj s ťažkou diagnózou. O svoj život bojoval dôstojne. A pokojne.
On nepotreboval časotrasenie. Rovnako, ako ho nepotrebuje nikto iný zo živočíšnej ríše. Potrebuje ho iba človek. Zvieratá nemajú potrebu hromadenia vecí. Partnerstvá riešia v súlade s potrebou prežitia. Nie sú otrokmi psychopatov z vlastných radov. To my ubližujeme, a to nami sa svet rozhodol zatriasť.
Keď pred rokmi prebehlo moje osobné časotrasenie, výsledkom bol obrovský progres. Silnejšie telo a denné rituály, ktorými neotriasol ani začiatok novodobého časotrasenia v podobe pandémie.
Empatia
Až keď sa dokážeme vcítiť do vlastného tela, je šanca, že budeme mať vôľu pomôcť okoliu.
Ani v časotrasení sa čas nezastaví. Mám pocit, že v tom súčasnom nás terapeuticky pomaly vracia späť v čase tak, aby sme si uvedomili, o čo prichádzame a o čo je potrebné prísť. A nikto zatiaľ nevie, kedy sa ten spätný chod zastaví a o čo všetko nás pripraví. Verím, že nás zbaví nepotrebných záťaží a že to budeme my, ľudia, ktorí sa uvedomíme do tej miery, že sa časotrasenie zastaví. A že po ňom nastane doba múdrych rozhodnutí.
V knihe od Kurta Vonneguta sa svet vracia časotrasením o desať rokov dozadu. Jeho hrdinovia si musia prežiť desať rokov svojich životov vedome ešte raz a neurobiť a nepovedať pri tom nič viac a nič menej, ako to robili predtým. Teda aj zopakovať si chyby a omyly, aj keď vedia, ako dopadnú.
Skúsila som si to predstaviť. Prešli mi zimomriavky po tele. Ale čo iné, ako nutne opakované vedomé robenie chýb, s poznaním dôsledkov, nami dokáže zatriasť?
Život v klamstve a s chybami, za ktoré nikto nenesie zodpovednosť, je už naším novodobým normálom.
Predstavme si, že sa teraz svet zastaví a vrhne nás späť o jedno desaťročie. Budeme nútení prežiť si ešte raz nielen to dobré, ale i úskalia posledných rokov – a to bez možnosti zmeniť akékoľvek slovo, čin. Iba opakované a vedomé prežívanie niečoho, čo tu už raz bolo.
Opakovania
Kde končí príbeh sci-fi románu a kde začína naša realita?
Mysleli sme si, že mnohé dejinné míľniky z doby našich predkov definitívne určili to, kde v súčasnosti sme, a že to takto zostane naveky. Vlastne sme si žili svoj sci-fi príbeh.
Opakovanie je matkou múdrosti. A tak tu máme pandémie, vojny, nedostatok surovín i zdravého rozumu. V dobe dostatku sme vytesnili z mysle ťažké časy našich dedov a pradedov.
Zjavne je nutné prežiť si spätný chod. A iba keď si dáme námahu vrátiť sa späť do vlastnej minulosti, pochopíme, prečo nám tak uteká súčasnosť.
Letíme a zdá sa, že sme zo zeme vytrhli aj svoje korene. Ako s tým žiť, na to si musí dať odpoveď každý sám.
Ja len pridám jeden minipríbeh na záver – lebo všetko sa začína a končí v nás.
ONA
„Pokiaľ sa nezamiluješ do svojho obrazu v zrkadle, budeš už od rána svojim vlastným nepriateľom.”
Chcela som jej to povedať, no nakoniec som zvolila iné slová. Už pri prvom pohľade mi bolo jasné, že si v tom súčasnom časotrasení prežíva aj to vlastné.
Spočiatku bola tichá a akoby schovaná vo vlastnej bubline. S presnosťou neurochirurga nanášala štetcom farbu na moje jemné vlasy a s ňou po kvapkách i svoj príbeh.
Po druhej dávke vakcíny takmer zomrela. Keď sa ma opýtala, o koľko centimetrov moje vlasy skrátime, zaváhala som. Dorastajú pomaly.
Všimla som si, že jej účes neprejavoval žiadne benefity vyplývajúce z jej profesie. Vlasy zopnuté sponkami vysielali do strán tiché SOS.
„Viete, keď mi po terapiách moje, po pás dlhé vlasy vypadali – začala s príbehom, prestala som sa pozerať do zrkadla. Aj teraz ten pohľad na seba nemám rada a vyhýbam sa mu.”
„Ale ako môžete robiť prácu, pri ktorej celý deň stojíte pred zrkadlom? To sa na seba vôbec nepozriete?” – neskrývala som prekvapenie.
„Nie” – odpovedala smutne.
Tak asi tak.
Bolo nám dané časotrasenie. Zatriasť nami je vskutku potrebné.
Opakujeme chyby, sme nepoučiteľní, alebo len nemáme dostatok povedomia. Iba ak budeme pozorní sami k sebe, podarí sa nám utíšiť boje vo vlastnom tele. A iba keď pokojná myseľ prevezme vládu nad našimi činmi, upokojí sa aj Zem.
A možno aj moja bezjablčná jabloň raz zarodí. Do tej doby ma však ešte mnohokrát obdaruje údermi do hlavy. A možno ju mám preto, aby som si po jej úderoch na niečo podstatné spomenula. Aby mnou zatriasla. Ktovie, možno raz zo mňa aj vďaka nej niečo veľké vypadne. 😁
Viac PIATKOV v mojej hlave? Alebo sa chcete vydať do sveta?
