Mám skvelú priateľku. Je to energická duša, vždy ochotná pomôcť. Jej životný príbeh by bol skvelým námetom na román.

O láske k sebe i k svojmu životu

 

Vydávala sa ako dvadsaťročná. Samozrejme verila, že je to z veľkej lásky. Vyzeralo to tak, že obidvaja sú rovnako nastavení. Spoločne sa vzdali myšlienky na veľkú okázalú svadbu a za ušetrené peniaze sa rozhodli cestovať. 

Aj keď sa obidvaja zhodli na tom, že chcú stráviť na cestách dlhší čas, práve svadobná cesta odkryla veľké rozdiely v ich povahách. Dopriali si exotické destinácie s nádhernou panenskou prírodou i úžasné miesta bez množstva turistov. No chýbalo to správne napojenie, spoločná radosť zo zdielania prítomných okamihov.

Nešlo to

Ona sa radšej túlala po krajine a on v pokoji prenajatej izby oddychoval. Viem si predstaviť, s akým zmätkom v duši denne vstávala i zaspávala. S neistotou, obavou, čo ďalej. Takto si to nepredstavovala. Bola na druhom konci sveta s človekom, ktorému bolo príjemnejšie oddychovať na terase ako sa túlať prekrásnou džungľou. Spoznávať každý detail cudzej krajiny, mentalitu ľudí, ochutnávať nepoznané chute, veselo sa zabávať. Boli spolu, no nastavením mysle i tela každý zvlášť. Každý v tom svojom svete.

Otehotnela

Už tušila, že to nebude ľahké.

Nebolo.

Manžel, vracajúci sa vyčerpaný z práce, vyžadoval ticho a každodennú pozornosť. Malý syn tiež. Ale jej sa pozornosti nedostávalo. Pochádzala z veľkej zabezpečenej rodiny, kde sa k matke správal jej otec rovnako. No k svojej dcére bol vždy veľkorysý. Aj keď s jej manželstvom nesúhlasil, nakoniec ju z druhého konca sveta potichu finančne podporoval. 

Nie veľa, ale stačilo by to na rozhodnutie odísť aj s dieťaťom od manžela. Prežila by. Ubíjal ju život s človekom, ktorý si žil vo vlastnom svete. Neobjímal ju, nemiloval. Každý jeho návrat domov sprevádzali kŕče v jej vlastnom žalúdku. Nervozita, krik.

Rozhodla sa 

 

Prišiel deň D. Bola pripravená. Nazbierala v sebe silu postaviť sa za seba. Chcela sa rozviesť. No v ten istý deň ju predbehli dve ružové paličky tehotenského testu.

To snáď ani nemôže byť pravda, pomyslela si. S manželom takmer vôbec nespávala. Po dlhej dobe iba raz. Prvorodený syn bol ešte stále malé batoľa.

Kým v nej bolo obrovské sklamanie a strach, on to uzavrel ako tragédiu. Ďalšie dieťa nečakal.

Po deviatich mesiacoch si z pôrodnice domov priniesli – dvojčatá.

Ak by som mala popísať jej denný režim, mnohé matky by len neveriacky čítali. Bola na takmer trojčatá sama. No našla si systém. Svoj vlastný svet. Svet, kde bola ona, jej deti, hravosť, smiech, výlety s inými matkami i starostlivosť o domácnosť. A rekonštrukcia domu. Všetko by sa dalo zvládnuť, keby sa s každodenným návratom manžela z práce nevracala aj vnútorná nervozita. On vyžadoval pokoj, no nedával ani objatie.

A tak sa jedného dňa ráno prebudila, nakojila devät’mesačné dvojičky, odsala mlieko do pripravenych kojeneckých fliaš, zamkla večer zbalený kufor a s odhodlaním oznámila, že bude chvíl’u matkou on. Lebo ona už nevládze. Potrebuje dýchat’.

Obula si lodičky, dala pusu malému synovi a otvorila dvere. Až prekvapivo ľahko ich za sebou zavrela.

 

Wow, konečne dýcha

 

Do kopca, na ktorom stál horský hotel, stúpal po prašnej ceste veľký kufor. Tlačila ho malá Mexičanka s červenou pusou, v lodičkách na vysokom podpätku. Bola šťastná ako snáď nikdy v živote. Bola v krajine svojich predkov, z ktorej jej otec za vlády generála Franca utiekol.

Príbeh siedmych dní jednej matky pokračoval v kopcoch španielskej Sierra Nevady. Prežila ich s ľuďmi, ktorých tam náhodne stretla. Na pár dní sa z nich stali priatelia.

Neviem, prečo sa rozhodla cestovať práve sem. Určite mi to povedala, no ja som bola úplne pohltená jej rozprávaním. Fascinovaná, že dokázala urobiť tak silné rozhodnutie.

Musela som, odpovedala. Ináč by som tam doma ochorela a zomrela. Bol to pud sebazáchovy. Potrebovala som odísť. Vedela som, že si môj muž nakoniec nejako poradí. Všetci máme nárok na čas iba pre seba. A ak ho nedostaneš, pochopiteľne vyhoríš. Moje deti ma potrebovali. Lenže moja chuť žiť bola na bode mrazu. Nemohla som to dopustiť.

Milujem život, ľudí, moje deti i rodinu v ďalekej Amerike. Jasné, príšerne som sa bála, no akonáhle som za sebou zatvorila dvere, mrkla na nové lodičky a obrovský kufor, vedela som, že cesty späť niet. Cítila som až priveľké vzrušenie odísť na koniec sveta. Voľná ako vták. Byť sama, nikomu sa nespovedať. Mať čas a pokoj len tak sedieť a počúvať šum vetra.

Dokázala to. Užila si svojich sedem dní tak, ako to potrebovala. A aj doma to všetci v zdraví prežili.

 

Ešte nie je koniec

 

Nie, týmto útekom z reality sa jej príbeh neskončil. On sa v podstate v tomto okamihu konečne začal.

Prišlo predsavzatie – už sa nechcem báť, s čím môj muž dnes opäť nebude spokojný. Poradím si sama.

Ak čakáte, že vám jej príbeh rozpoviem až do konca, tak to mi na to tento Piatok v mojej hlave nestačí. Ale mám posolstvo. Mnou niekoľkokrát odskúšané.

Ak nenachádzate odpovede tam, kde by mali byť, zbaľte si kufor a cestujte si pre nich do sveta.

A tým svetom nemusí byť ďaleká krajina. Porozmýšľajte, kam vás to ťahá. A choďte tam. Možno tam stretnete tých správnych ľudí… Budú vám dávať otázky, na ktoré by ste sami neprišli. A verte mi, už pri tej otázke vám mnoho vecí doklapne. Vraví sa tomu zrkadlenie. A zrkadlá my, ženy, (priznajte sa, že aj vy, muži) predsa milujeme.

 

Želám vám šťastnú cestu a nezabudnite mi o tom svojom príbehu niečo napísať.

 

Krásny piatok želá Ivanka