Bolo to presne pred rokom. Na môj instagramový profil som pridala fotku, ktorú som urobila v jeden decembrový deň na kopci Holmenkollen nad nórskym hlavným mestom Oslo. Bol v nej môj príbeh, moja ruka, moje srdce.

OSLOboďte sa

 

OSLOboďte sa, napísala som vtedy novoročné posolstvo a poslala ho do virtuálneho sveta. Platilo samozrejme aj pre mňa.

Je úžasné sledovať, koľko ľudských osudov v mojej blízkosti si procesom oslobodzovania sa prešlo. A ako sa do procesu zbavovania sa pút dostal celý svet.

 

Rok Slobody

 

Ten môj “Rok Slobody” začal mesačným pobytom na Bali, pokračoval slnečnou jarou v španielskych horách i prírodných rezerváciách. V máji som si s antibiotikami v taške letela pre zdravie do New Yorku a v júni skákala od radosti, že si aj moja mamka uvoľnila putá a vliezla so mnou do liečivého bahna v kraji Costa Blanca.

Mohla by som pokračovať detailnejšie, no skrátim to. Z celého roku som bola mimo Slovenska viac ako 4 mesiace. Rok skončil cestou do Izraela a decembrovým stretnutím s priateľmi v milovanej Prahe. Teda nie, posledné bublinky krásneho roku prchali šampanským doma na Slovensku.

 

Bol to môj najslobodnejší rok v dejinách. Ó, Bože, vďaka.

 

Slobodne som cestovala, pracovala, nič neočakávala. Rok, kedy som sa nechávala viesť okolnosťami. Darovala som si čas na môj sen. Na písanie.

 

No – nepísala som

 

Teda písala, ale mohla som viac. A pritom to v mojom vnútri písmenkami vrelo. Slobodná navonok, no vnútri zviazaná pochybnosťami, kam s tým písaním akože plánujem dôjsť. Pochybnosť, či sa nevydať inou, komerčnejšou cestou.

Potrebovala som sa v tej mojej novonadobudnutej slobode času nájsť. Zbaviť sa nepotrebných vecí i očakávaní vlastných výsledkov.

Uzemniť sa.

 

Ak nebudete dýchať počas písania, ak sa nevyplačete písaním alebo nerozospievate  v písaní, potom nepíšte…

ANAIS NIN

 

Zapochybovala som. O sebe.

 

 

Viem, čo je to ísť hlavou proti múru. V práci i v osobnom živote. Prináša to vyčerpanie z nepochopenia, prečo tým smerom vôbec ideme. Čo tam ten múr, dokelu, robí.

Nebaví nás práca, nefungujú vzťahy, zdravie… Lebo je tam ten múr. Múr nepochopenia, múr nárekov. Múr, kam pcháme svoje prosby namiesto toho, aby sme pri ňom ďakovali, že je. Dotkli sa ho – ako konečnej stanice, otočili sa a išli si svojou cestou. Vlastnou, s tým pravdivým človiečikom, ktorý je v nás. S tým, ktorému je šumafuk, čo si myslia neprajníci. To on v snoch hlási – máš na to. Prebuď sa a choď!

 

A tak som vykročila.

 

Dala si predsavzatia. Pokiaľ budem cítiť, že písaním dýcham, budem písať. A možno raz aj písaním plakať či spievať. V tejto chvíli viem len jedno. Vykročila som, lebo slová milujem a k životu potrebujem. Aj tie anglické i španielske. A už ich nechcem nosiť v slovníkoch. Chcem ich mať v sebe.

 

Slová majú veľkú moc

 

Aj jediné, správne zvolené, dokáže motivovať. Slovo, ktoré si ako mantru opakuješ každý deň. Slovo, ktoré ťa povedie po ceste. Tak, ako mňa previedlo tou mojou minuloročnou slovo OSLOBODENIE.

 

A čo ďalej? UVERIŤ SI. Lebo ten človek tam vnútri každého z nás správnu cestu pozná.

Tak sa nenechajte vysmädnúť. Objímte sa a ubezpečte, že zvládnete aj nemožné. Naučiť sa cudzí jazyk, vycestovať na Veľkonočné ostrovy, zabehnúť minimaratón či konečne obyčajne pokojne žiť. Dajte si to svoje slovo na papier. Opakujte si ho každý deň.

Žite ním.

 

Do čítania, priatelia. Bude to aj tohto roku nielen o cestách.

A ďakujem Vám, že predsa len tou spätnou väzbou pre mňa ste. 🙂

 

Záverom: Tak rada by som spustila dážď a zachránila nielen austrálske koaly pred vyhynutím. Nedokážem to. Neviem toho omnoho viac – ako mnohí okolo mňa.  Bolo by však fajn byť si istí v tom, čo skutočne chceme. Verím, že len tak z nás jedného dňa výdatne zaprší. 🙂