Pred viac ako dvadsiatimi rokmi som bola na návšteve v jednej záhrade. Bola zarastená burinou a pichľavými kríkmi. Dostať sa na jej druhý koniec bolo veľmi obtiažne. Práve tam však stála veľká čerešňa. V jej korune sa v slnečných lúčoch leskli obrovské krvavočervené čerešne.

S mojou vtedajšou hostiteľkou sme sa po náročnom zostupe dostali až k nej.

Bolo to naozaj čarovné miesto. Ešte teraz si spomínam na tú divokú vôňu neudržiavanej záhrady a na košík plný čerešní.

Zamilovala som sa. Do čerešne.Tak veľmi som túžila po takomto mieste.

Prešlo desaťročie a sen sa zázračne vyplnil. Tam „hore“ si moju túžbu vypočuli a dali príležitosť záhradu kúpiť. Nezaváhala som ani minútu.

Z rokmi neudržiavaného strmého zarasteného kopca postupne vznikala záhrada na princípoch harmonického učenia feng suej. Harmónia mojej starej čerešne však bola narušená viac krát. Najprv dvihnutím terénu o jeden meter, potom nešťastným zlomením jej veľkého konára.

Na jar však vždy krásne zakvitla a v lete zarodila. Dostať sa k plodom však bolo takmer nemožné. Krehké konáre sa pod váhou človeka lámali.

Aj keď stará dáma s eleganciou zvládla dva náročné zmladzovacie rezy,  ukázalo sa, že každý zásah bol zásahom do jej príbehu. Slabla. Možno by tu s nami ešte chvíľu bola, možno nie…

Možno nechcela byť mladá, možno chcela s noblesou vypiplať k dokonalosti iba zopár čerešní – pre vtákov. Tak, ako to robila roky.

Túto jar už nezakvitla. Nerozhodla sa tak sama. Urobila som to za ňu ja.

Mala ranu, ktorá jej uberala zo síl. Moje rozhodnutie bolo smutné. Smutná bola celá rodina. Jej piliny ešte dlho ležali v jarnom trávniku.

Neviem, či som si po tie roky, čo tu s nami bola, dostatočne vážila jej tieň. Neviem, či som jej nemala venovať viac pozornosti, viac ju objímať, rozprávať sa s ňou. Tak ako sa so stromami rozpráva priateľka Evka. Dotýkať sa jej hrubej zvráskavenej kôre, objaviť jej boľavé miesto. Neriešiť, pochopiť. Pohladiť a poďakovať sa. Lebo to ona bola dôvodom, prečo som roky snívala o krásnej záhrade.

Môj sen sa splnil. Ale naplnila som ja ten jej? Čerešňový?

Neviem.

Stála som pod čiastočne zrezaným stromom a odrazu som presne vedela, čo musím urobiť. Do mobilu som naťukala známe číslo.

A do záhrady vstúpil človek… Zobral do ruky motorovú pílu, pristúpil k torzu čerešne a za hlasného kvílenia “odrodil” beztvaré telo. Dal mu prekrásnu tvár, z hrubých konárov vytvoril krídla a uvoľnil rokmi prisypané “nohy” … Zo stromu  vypustil – anjela.

Je zima. Na mieste starej čerešne je pietne prázdno.

Moja čerešňa je však u nás doma. Dotýkam sa jej každý deň. Šťastná, že s nami prežila svoj čas.

 

 

Spätne mi dochádza, ako zásadne mi jedna návšteva záhrady zmenila život. A ako ho formujú ľudia, ktorých stretávam.

Želám vám tie najkrajšie príbehy. Prežite ich vedome, bez stresov a vo viere, že všetko má svoj zmysel.

Snívajte. A buďte pripravení. V správny čas sa budete musieť rozhodnúť:-).

Krásny posledný víkend v roku želá

Ivanka

P.S.

Moje poďakovanie patrí aj starým slivkám na chalupe, stromom na dlhých nohách v obľúbenom lese, lipe v newyorskom Central Parku a samozrejme platanom v Londýne. Za to, že mi dali priestor objavovať moje skutočné JA.