Je nedeľa večer, v ušiach mi znejú klavírne tóny a moje prsty, nalakované vianočnou červenou, s ľahkosťou tancujú po klávesnici počítača. Práve sa rodí  ďalší  Piatok v mojej hlave.

Musela som si počkať na správnu chvíľu. Na domov prevoňaný vôňou škorice a patričný pokoj v mojej hlave.

Aký si bol, posledný predvianočný týždeň?

Nabitý príbehmi. Mala som pocit, ako by mi samo nebo dávalo milé darčeky. Každý deň nejaké milé prekvapenie.

Pondelok

Hneď v prvý deň týždňa mi zo stropu tečie voda.  Stačili tri neopatrné prieskumné ďobnutia skrutkovačom, ktoré s absolútnou presnosťou trafili plastovú hadičku stropného chladenia. V strese hľadám hlavný uzáver vody, aby som uchránila drevené parkety pred katastrofou. Z obyčajného presunu jedného elektrického kábla sa tak stala niekoľkodňová operácia.

Zvykla som si. S vodou už nebojujem. V chodbe mám dlhodobo “vystavený” už takmer múzejný exponát, krásne nasvietený denným svetlom. Je to plastové vedierko. Zo svetlíku totiž kvapká voda pravidelne.

Hideko Jamašitová vo svojej knihe o umení Danšari píše, že veci sú najkrajšie tam, kde sú potrebné. Jej myšlienky sa mi dostávajú do rúk v utorok a určite nie náhodou. Danšari je japonské umenie o upratovaní a to predvianočné je pred dverami.

Je fajn naučiť sa zopár správnych techník. Správnymi postupmi si totiž usporadúvame aj svoje vnútro. Je to taká meditácia v pohybe. Dávam autorke za pravdu. Vďaka hľadaniu uzáveru vody – sofistikovane navrhnutom za poličkami naloženými topánkami – som pre mikulášske darčeky vyčistila štyridsať párov obuvi. I svoju dušu.

Na potrebné miesta by mali plynúť iba veci, ktoré potrebujeme.

A tak som obnosené topánočky odfotila, poďakovala sa im a – putovali do koša. Len dúfam, že ma napadne mrknúť medzi fotky v mobile, ak ich budem nabudúce hľadať.

 

Život píše príbehy

A aké. Premýšľam celú stredu nad tým, ako sa z obyčajného dňa stane v jednej sekunde deň tragický. Ako je každý zvuk sanitky zároveň zvukom prstov na klávesnici osudu. Je zvláštne, že vo veľkomeste – akým je New York či Londýn – ten zvuk vnímam ináč. Anonymne. Je súčasťou dynamického života.

 

Za zvukom sanitky v tom mojom meste je strach o najbližších. A vždy prosím, aby vyhralo dobré nad zlým. A nech mám aj ja pri sebe človeka, ktorý bude vedieť, ako ma má zachrániť.

Skláňam sa nad silou ľudí, ktorí sú denne vystavení boju s osudom. Moja streda je aj o potlesku, ktorý znel divadlom. Je o odvahe, pomoci, charite a o budúcnosti, ktorá nasleduje po usušení poslednej slzy.

A že ich bolo dosť aj na tvárach silných mužov.

 

Vianočný čas

Keď čakáš, že vianočný čas bude biely, no on je o tričku a šatke v krku? Vtedy sú istotou Vianoc “Tri oriešky pre popolušku”. A ja mám fakt pocit, že o nich tu celý čas ide. O tie zázraky, v ktoré je potrebné uveriť.

Tak napríklad odísť z miesta, ktoré ti vraví, že ťa už nechce, a začať tam, kde sa ti zatrbliece oriešok.  Alebo si rozbaliť oriešok a v ňom prepotrebné nové auto.  Zabúdame, že aj vlastná jedinečnosť je obrovským darom. Len je nutné v ňu uveriť.

Dala som do troch viet v skratke tri ľudské príbehy.

Zaujímavých ľudským príbehov máme okolo seba veľmi veľa. Sme také včeličky. Lietame, sem tam pichneme do nesprávnej hadičky, sem tam sami zachraňujeme celý úľ. Pokiaľ je to o činnosti, ktorá vedie k plným plástom, pokiaľ tvoríme, pokiaľ lietame, pokiaľ je to o mede – o srdci, tak je to správne.

 

Prajem si, aby sme sa dokázali odpútať od vecí, ktoré k životu nepotrebujeme. Aby sme nehromadili nepotrebné a netrvali na nepodstatnom.

 

Aby sme zasadli k štedrovečernému stolu a dokázali sa chytiť za ruky. V pohode, s láskou a radosťou, že cítime nehu dlaní našich milovaných.

Chce to uchopiť tradíciu a vyzdobiť si ju – po svojom. Nestresovať, že nestihnem upratať, upiecť či načas napísať článok. Naliať si pohár prosecca a len tak si pozrieť Sex v meste. Netrvať na tradíciách, ktoré nie sme my.

Najkrajšie perníčky zdobia detské ručičky. Dokonalé je všetko, čo robíme s detskou radosťou. Aj z nevydarených vanilkových rožkov predsa vedia byť neodolateľné chutné rumové guľky. :-). Také, v ktorých vôni mi splynul celý zbytok týždňa.

A tak aspoň jedno posolstvo na záver: Nechcime byť perfektní.

Krásne sviatky zo srdca želá

Ivanka

 

P.S. A ak vás budú lákať na vianočné výpredaje, premýšľajte, či tie veci fakt potrebujete. Ja osobne pôjdem radšej meditovať na jogu. V šatníku pri ramienkach vešiakov je to predsa len mierne nepohodlné.