Myslím, že môj proces praženia môže začať  v Afrike :-).

Žirafy pod pohorím Mont Meru

Mala som možno 6 – 7 rokov, keď sme bláznivo posadnutí sledovali osudy leva Clarencea a opice Judy v americkom seriáli Daktari. Milovala som aj príbeh levice Elsy z filmu Volanie divočiny. Cestopisy o Afrike od slávnych dobrodruhov Hanzelku a Zikmunda sme mali pekne zoradené na vrchnej polici v knižnici. Bolo fascinujúce sledovať, ako ju precestovali krížom krážom na vtedy slávnom Tatraplane. Keď s odstupom času hodnotím moje rozhodnutie cestovať práve tam, vidím v tom plán mojej duše :-). Spomínam si na detské prstíky, ktoré sa dotýkali nažltlých listov knihy, ako keby mi opätovne naznačovali, o čom som vtedy snívala. Tá spomienka sa vynorila v pravý čas.

Opúšťam teda slovenskú divočinu s cieľom spoznať tú africkú. A pokúsim sa ponechať tam aspoň kúsok mojej vlastnej :-).

Prípravy na cestu

Už sa dokážem zbaliť naozaj rýchlo. Do Afriky neťahám zbytočnosti. Kvalitná treková obuv, dlhé nohavice, športová safari bunda, pokrývka hlavy a – Respect nature od Bushman. Sú to tie správne tričká do buše. A samozrejme moje obľúbené biele šaty. Na večer v koloniálnom štýle :-).  Pribalím aj milovanú veľkú šatku. Presvedčila ma veľakrát, že dokáže v pravú chvíľu nahradiť čokoľvek. A  cestovateľské slnečné okuliare. Klobúky už na africké slnko nestačia.

Rada vyrážam s minimom batožiny. Asi to ale nie je návod pre každého. Stane sa, že dokúpiť ´potrebné ´ nebudete mať kde. Mne sa to stalo v  Afrike  a  preto si už navždy fixujem – vziať akýkoľvek repelent. Aj keď sú tie naše “európske” na africký hmyz málo účinné (a preto zostali doma), som rada, že mojej priateľke to nikto nepovedal. Vďaka jej zásobám budem totiž o pár dní doštípaná „iba“ do levelu, v ktorom to ako tak prežijem.

Malária, žltá zimnica, žltačka, aids… toto je Afrika. Myslela som, že sa poradím s Mudr. Googlom. Nakoniec predsa len dvihnem telefón a následne zabehnem k tomu môjmu. Preventívne odbery – som OK. Na klinike cudzokrajných chorôb zaočkujem žltú zimnicu. Istota je istota. Malária teraz nehrozí. Týždeň pred odletom však ochorie môj dokonalý parťák – SONY alfa 7. Je mi to tak ľúto. Veľmi smutná zbalím nakoniec NIKON a ako ináč, hľadám v tom znamenie… asi nemám toľko pracovať, mám si tú divočinu užiť.

Austrian Airlines

Niekoľkohodinový let z Frankfurtu do Nairobi je celkom príjemný. Airbusom A 320 preletíme 6 300 km. Z dlhej chvíle pozorujem mraky, čítam a v závere robím foto svojej trekovej topánke. Na pamiatku. Roky jej nenápadne budovanej kariéry oceňujem cestou na safari. Zamotaná do deky a so slúchadlami, z ktorých najbližších sedem hodín vnímam relaxačné žblnkotanie vody a štebotanie lesných vtákov – nakoniec zaspávam.

A snívam – o AFRIKE.

Prvé ráno pod Kilimandžárom

Prebudil ma obrovský rachot nad hlavou. Po streche nášho dvojizbového domčeka skáču opice. Odhrniem moskytiéru a z bezpečia vysokej postele pohľadom prebehnem dlážku. Veľká medzera pod vstupnými dverami je veľká tak akurát. Preplazí sa sem čokoľvek. Otváram ťažké drevené dvere a trochu s obavami sledujem dianie pred nimi. Závan teplého a suchého vzduchu spolu s rozkvitnutými liánami však konečne dodá istotu,  že som naozaj ďaleko od domova.

Prileteli sme v noci a presun autom z Kilimanjaro airport k mestu Arusha nám žiadnu mimoriadnu emóciu nepriniesol. Tá posledná, ktorá by stála za spomenutie – bola zlosť. Na letisku v Nairobi. Keď sme konečne našli pult s informáciami o transfere na  Kilimanjaro airport v Tanzánii, zistili sme, že naša batožina potrebné info k prestupu nedostala.  Neostávalo nič iné, iba uveriť, že nám ju dodatočne doručia. Kedy? Veríme, že čoskoro.

Moje prvé africké Wau začína pri raňajkách. V neďalekom jazierku sa práve napájajú zebry a zo stromu nad nami visí chvost opice bielej. To druhé Wau nastáva, keď nám náš sprievodca Raphael kufre naozaj prinesie.

Pohorie Mont Meru v regióne Arusha s najvyšším bodom vo výške 4526 m

V Národnom parku Mont Meru

Pohorie Mount Meru je stratovulkán, ktorý sa nachádza 70 km od Kilimandžára. Jeho najvyšší bod je piatym najvyšší vrchom v Afrike. Posledná erupcia bola v roku 1910.

Mount Meru je topografickým centrom národného parku Arusha. Jeho úrodné svahy stúpajú nad okolitú savanu. Žije tu takmer 400 druhov vtákov a množstvo africkej divokej zveri. Jazero Momella Like je domovom hrochov a v jeho blízkosti radi oddychujú stáda byvolov.

Je to náš prvý deň v divočine.  Vchádzame do národného parku a ja mám oči na stopkách. Všade na stromoch aj na cestách je veľa opičiek, míňame žirafy a po celý deň nás slnko neúprosne skúša, čo vydržíme.

Rafael je dokonalý taktik. Dávkuje nám dramatično po kvapkách. Na konci dňa už na opičky nereagujem.

Na hrocha, ktorý sa vynorí a zareve len  pár metrov od našej dvojmiestnej lodičky však reagovať musím. V africkej horúčave od strachu drkocem zubami. S obrovskými obavami o samú seba a s adrenalínom vyplaveným až za nechty, pádlujeme pre istotu do bezpečia. Nudná lodičková výprava dostáva úplne iný rozmer. Na vlastnej koži som pochopila, že som v divočine. Nie doma na jazere.

zrevanie hrocha sa blíži …

Ráno smer Lake Manyara

Už druhý deň trávime v relatívne pohodlnom džípe. Pevne sa držím rúčky držadla nad oknom a nasávam ducha tohto kontinentu. Ráno som zistila, že nasávať budem musieť aj alkohol. Dezinfekčné obrúsky na ruky totiž zostali doma. A tu ich bežne nemajú. Načo aj:-). Istím to rumom Don Papa.

Prechádzame mestom Arusha, ktoré má asi 500 tis. obyvateľov. A míňame ženy, ktoré na svojich hlavách nesú kilogramy nákladu. Žasnem. Musia mať krky silné ako žirafy. Ten môj už mesiace štrajkuje,  a to je na ňom iba moja hlava. Myšlienky, ktoré v nej nosím sú zjavne oveľa ťažšie ako kilogramy banánov na hlavách farebne odetých afrických žien. Hlboko sa pred nimi skláňam.

Za mestom už krajina mení svoj ráz. Miznú zelené stromy a  je viac suchých údolí. Cesta je dlhá, no taká bude aj najbližšie dni. Trochu nudné presuny sú popretkávané euforickými stavmi, ktoré zažívam pri pohľade na nádhernú prírodu a divoké zvieratá. Cesty v tejto časti krajiny sú kvalitné a relatívne bezpečné. Úseky monitorované  políciou a rýchlosť meraná radarmi. Raphael dodržiava predpisy, určite vie prečo.

Moja fotka je nakoniec s baobabom za chrbtom :-). Je to zvláštne, cítila som, ako na mňa sála jeho energia.

Smerujeme k národnému parku Lake Manyara a ja konečne vidím svoj prvý Baobab. Strom, o ktorom som si dlho myslela, že patrí iba do knihy o Malom princovi. Predstavovala som si, že ak ho objavím, objímem ho. Ale toto je Afrika. Nedá sa len tak objímať čokoľvek a kdekoľvek. Víťazí strach a obava, že v húštine na mňa určite čaká NIEČO, čo bude mať potrebu ochutnať ma.

obdivujem levice, som jednou z nich:-)

Zaparkujeme pri jazere Lake Manyara. V období dažďov je domovom tisícov plameniakov. Videla som fascinujúce zábery ich kolónií na National Geographic. Stačil malý impulz z preletu lietadla a tisíce plameniakov vzlietlo a spojilo sa s nádherne modrým africkým nebom do prekrásnej dúhy. Nádherné divadlo, kvôli ktorému sa sem určite ešte niekedy vrátim.

Jazero Lake Manyara

Je naozaj horúci africký deň a aj stádo slonov, ktoré míňame by sa radšej schladilo vo vode jazera. Uspokoja sa však aj s jamou plnou bahna. Po zaschnutí ich zároveň veľmi dobre ochráni pred nepríjemným hmyzom. Prekvapilo ma, že slon denne vypije až 200 litrov vody. Musia vedieť, kde ju v období sucha nájsť, ich inštinkty k prežitiu musia byť presné.

veľký malý sloník musí ísť stále za mamou… v okolí striehnu hladné levy

Vidieť párdňové  sloníčatká je pre mňa obrovským zážitkom. Nič tak nežné som dlho nevidela.  Mám v očiach slzyyy…. Toto je Afrika? Kontrast sily a bezmocnosti? Uvedomujem si, že bez pozornosti stáda by boli iba ďalším článkom v potravinovom reťazci. Hladných predátorov je tu naozaj dosť.

Raphael

Africká kráľovná a Raphael:-)

Je veľmi dôležité mať na safari dobrého sprievodcu. Citlivého na každý detail. Nebyť Raphaelovej vycibrenej pozornosti ku každej, aj nepatrnej zmene v správaní divokých zvierat, mnoho nenápadných dejov by sme si v africkej džungli nevšimli. Musíte v divočine žiť, aby ste vedeli ako dýcha, kedy je  ochotná ukázať sa v tom najlepšom svetle a kedy je pre vlastný život najlepšie, pozorovať ju z dostatočnej diaľky a takmer bez dychu.

Pre Raphaela je Tanzánia domovom. Má tu svoju ženu a dve malé deti. Hovorí plynule tromi jazykmi, no dohovorí sa viacerými. Je smutné, že mnohí šikovní ľudia v afrických krajinách môžu o štúdiu na univerzitách iba snívať. Raphael by študoval veľmi rád, no nemohol. S láskou však sprevádza svojich klientov a učí ich úcte k africkej prírode.

Blížime sa do RAJA …

Špinaví a vytrasení, ako omylom na sucho vyšejkrované bobule hrozna, zaparkujeme pri bráne afrického LONGUE. Privítajú nás tri „krojované“ chyžné a dvaja nosiči batožiny. Ponúknutým vlhkým uterákom utieram nielen ruky, ale aj celú seba. Africký púder mám všade. Aj keď máme chuť na poriadne ostrý shot,  v malých pohárikoch dostávame červený ibiškový čaj. Chutí božsky.

Naša „koliba“ je ako sídlo guvernéra. Nádherná. Aj s kozubom. Prechádzam sa po terase s výhľadom do africkej divočiny a nebyť mojej maskáčovej minisukne, cítim sa ako Katharine Hepburn v Africkej kráľovnej. Scéna vrcholí, keď nám pred spaním zapália oheň v kozube. Tak rada by som v ňom spálila aj svoje obavy. Škoda, že ten luxus máme iba na dva dni. Nebyť hladu po ďalších zážitkoch z Afriky, tak tu strávim najbližší rok.

Bunkám,  unaveným ako po zápase v ringu doprajeme masáž a stepujúcemu žalúdku výbornú večeru. A drink. Na moju nesmelú otázku, či sú tu hady, dostávam odpoveď. Samozrejme, že sú, ale nemusím sa vraj báť. Hotel má dokonalú ochranu. Nechápem, ale uverím :-). Musím. Zatiahnem jemný baldachýn nad vysokou posteľou a za zvukov divočiny vyčerpaná zaspávam.

Prvá raňajšia informácia od Rafaela:

Obrovská Mamba čierna – najrýchlejší a jeden z najnebezpečnejších hadov na svete – pravdepodobne sklamaná nedostupným hotelovým plotom sa pred chvíľkou preplazila cez cestu. Uff, ešteže tak.

Moje osobné bariéry sa však otvárajú…

Našla som sa. Ja a môj objektív. A to najlepšie ma len čaká.

Pred nami je Ngorongoro, Serengeti a Zanzibar …