Bola som vraj veľmi milé a usmievavé dieťa. S veľkými zelenými očami, účesom na chlapca a perfektným francúzskym “r” :-).

Neobľubovala som škôlku, ani akcie v kolektíve. Radšej som trávila čas u babičky, jedla jej veľké parené buchty posypané makom a dedovu slanú praženicu. Sledovala som  ich spoločné denné rituály, tajne maľovala farebné bodky na dedove, ešte vlhké obrazy a “prehadzovala výhybky” na babičkinom pletacom stroji.

Pozorovala som ju často – ako si prečesáva vlasy, oblieka si vlastnoručne ušité šaty, či pudruje tvár. Ako kŕmi holubov, cukrujúcich sa na okne a polieva muškáty na najfarebnejšom balkóne v meste. Ako si s dedkom užívajú, stretávajú sa s priateľmi, hrajú kanastu. A cestujú. So mnou.

Už od mala som chcela lietať. Spoznávať viac, ako v škole. Nesedieť pri notách, ale maľovať svet…

Vždy som hľadala pokoj. O to viac v sebe, o čo menej ho bolo okolo mňa.  

Povinne som si odsedela hodiny klavíru aj keď v hĺbke duše by som najradšej kreslila. Vyštudovala smer, vďaka ktorému sa bez problémov zamestnala a vychádzala v ústrety každému, aby som všetkým ukázala, že som dobré dievča. Povedať  rázne NIE veciam, s ktorými som “neladila” , som sa naučila až oveľa rokov neskôr.

Dnes viem, že veľakrát stačí povzbudenie – “Ty to dokážeš!”. Nenechať sa nikým ukecať, držať si svoje presvedčenie o smerovaní a ísť si za ním. Čo možno najskôr.

Určite by som si vtedy sadla do vlaku a študovala v ďalekom Brne. A možno dnes bola slávna dizajnérka. S príbehom :-).

Možno by som si po revolúcii zbalila kufor a odišla dobíjať svet –  do Švédska. Alebo si o pár rokov neskôr prenajala ponúkaný obchodný priestor v londýnskom SOHO. A otvorila v ňom galériu.

Určite však viem, že ak by to bolo možné, vrátila by som späť pár momentov. Kvôli poďakovaniu sa tým, ktorým som to nepovedala. A už nepoviem.

Medzi inými aj Bořkovi (Šípkovi).  Lebo bol tou “mrkvou”, za ktorou som ja, hladný zajko, pomyselne bežala. Vďaka nemu som šla smerom, ktorý ma vždy priťahoval.

Moje ďakujem však zostalo navždy visieť vo vzduchu.

V čase veľkého pracovného, či osobnému vypätia,  by som si už bez ostychu nadelila TIME OUT. A to dostatočne dlhý. Ak ideme ako stroje, bez pauzy to nedáme.

Už viem, že by som na seba zbytočne netlačila. V práci i v osobnom živote. Iba ak by som ten tlak dokázala použiť na napumpovanie pevnej vôle. Chýba mi ak ide o sladkosti a systematické napredovanie v angličtine.

Dnes mi je jasné, že vždy máme možnosť voľby. Vždy môžeme začať inak. Otočiť pracovný stôl  o pár stupňov. Na stene sledovať fotografie a nie kalendár povinností.

Ja som ten svoj pootočila. A odrazu som mala rovno pred sebou rodinnú fotku. Fotografiu štyroch žien –  a medzi nimi malé dievčatko. Sotva sedemročné. Jej prvé školské prázdniny…

Vybrala som tú čiernobielu fotku z rámčeka a prečítala krásne napísané venovanie:

“Jankov Vŕšok 1974 – Táto fotka je pre Ivanku, keď dorastie, aby mala pamiatku …”

“Keď dorastie” …Mám pocit, že som dorástla až teraz. Tak obyčajne, ľudsky, pokojne. Tak, že sa už nehádam každé ráno sama so sebou. Že aj dych konečne dobehol rokmi povinnosťami hnané telo. Že srdce už nevyskakuje z hrude, ale pokojne si leží v hrudnom koši. A aj vďaka jóge rovný chrbát je konečne oporou.    

Cítim, že sa po rokoch výhradných pohľadov do budúcnosti, dokážem obzrieť aj za seba. A dať si odpovede na otázky.

Aká silná som po rokoch ja?

Viem, že som sa často nechala dotlačiť tam, kam som nechcela. Boli situácie, kedy som sa fakt bála. No v tých rozhodujúcich okamihoch mi odvaha nechýbala. Vďaka nej som nezostala pri skúmavkách, ale pohla sa za svojim snom.

Dnes viem, že už nechcem urobiť ani jeden krok, ktorý by mi nedával zmysel. Toto je môj výsledok hľadania a jediná odpoveď na šťastie:-).

Pootočila som svoj stôl. A cítim, že aj život. Zo steny oproti na mňa žmurkajú štyri ženy. Medzi nimi aj moja milovaná babička.

“Jedna jediná otázka. Čo si urobila pre seba ty, Ivanka?”

DORÁSTLA SOM, moje drahé. A začala písať tento blog. Lebo milujem príbehy, písanie a spomienky na fotkách.