Evka – PART 2

 

… pokračovanie rozhovoru s Evkou Krčmárikovou.

 

Prečo si sa rozhodla odísť a túlať sa v ďalekej Ázii? A sama?  

Bola to zvedavosť na inakosť… Fascinujú ma „šikmookí“ ľudia, chcela som spoznať ich domovinu. Ale predovšetkým sa  to týkalo mojej profesie, ako odborník na Feng šuej som chcela naživo stretnúť taoistických majstrov, ktorí udržujú pôvodnú kultúru.

Ako dlho si zvažovala, že to urobíš?  

Najprv som navštívila Čínu s organizovanou skupinou profesionálov  z celého sveta. Bol to študijný pobyt, organizovaný Američanmi, veľmi profesionálne pripravený. Posledný deň som stretla v Zakázanom meste v Pekingu dvoch Taoistov – tzv. Majstrov obradu. Stretli sme sa „tvárou v tvár“ trikrát, počas jednej hodiny. Bolo to pre mňa jasné znamenie, a tak som sa spýtala, či ich môžem navštíviť v kláštore. Keď mi starší z nich odovzdával adresu a telefónne číslo, pozrel mi do očí a spýtal sa: „Kedy prídeš, zajtra?“. „O pol roka“, odpovedala som, a naozaj, o pol roka som tam slávila moje narodeniny.

Prinieslo ti to pokoj? Našla si tam to, čo si hľadala?  

Cítila som sa prijatá. Zažila som aj veľa humorných situácií, keďže som bola v oblasti, kde majú turisti zakázaný vstup a dohovoríš sa len čínsky. Mohla som vidieť každodenný život chudobných, aj nespokojných Číňanov mimo tzv. „civilizovaných veľkomiest“. Dalo mi to objektívnejší pohľad na túto krajinu. A pokoj? Ten si každý z nás nosí v sebe. Súvisí viac so stavom uvedomenia človeka, menej s vonkajšími okolnosťami. Človek môže utiecť aj na druhý koniec sveta, ale „seba“ má stále so sebou.

 

 

V posledných rokoch veľa ľudí nachádza cestu k východným kultúram. Meditujú, cvičia jógu, praktizujú ozdravné procedúry s využitím znalostí prastarej ajurvédy či tradičnej čínskej medicíny.  

Áno, čoraz mladší ľudia začínajú hľadať… Je to zaujímavé, my chodíme do Ázie, Ázia sa tlačí do Európy… V múdrych knihách sa píše, že onedlho Slovanské národy budú zásadne ovplyvňovať vývoj sveta… Súvisí to s duchom času, ktorý existuje ako bytosť rovnako, ako duch miesta.

 

 

Ty si v Číne bola. Ako na teba zapôsobila jej kultúra?  

Podľa mňa sú nám Číňania podobní svojou emocionalitou. Vedia byť veľmi srdeční a sú rodinne založení. Ale na rozdiel od nás, majú silne vypestovanú národnú hrdosť, v tom zmysle sa oveľa viac presadzujú. A viac si pomáhajú, najmä keď žijú mimo domoviny.

Prečo si sa rozhodla ísť do kláštora? Urobila by si to znovu? Čo ti to dalo?  

Bola to túžba stať sa profesionálom. Chcela som spoznať Feng šuej do hĺbky. Vedela som, že kľúčom k starodávnemu poznaniu je jazyk, písmo a stretnutie s majstrami na mieste, kde toto umenie vzniklo. Strávila som v taoistickom  kláštore v strednej Číne mesiac.

Mám veľmi podrobne zmapovanú jeho architektúru, bola som svedkom tradičných metód liečenia, udržiavania denných rituálov vo vzťahu ku kolobehu roka. Taoizmus nie je náboženstvom, ako by sme ho ponímali my. Vzťah taoistu k panteónu Božstiev je veľmi rovnocenný. Postavia sa do kaplnky tvárou v tvár oproti soche, slovne a často nahlas, si vydiskutujú svoj problém a až potom položia na oltár obetu, vonné tyčinky, ovocie alebo peniaze.

Podobne si vedú vo vzťahu ku svojim predkom… Vedia, že keď sa v tomto živote budú k nejakému človeku chovať zle, v budúcom živote sa s ním stretnú a on im to vráti. Čo sa týka mňa, na konci pobytu prišlo poznanie: „Ak si prišla niečo hľadať, niet čo hľadať“. Krásne a múdre, nie?

Vysvetli mi to prosím. Je to myslené tak, že všetko je v nás, iba to nevidíme?  

Áno, odpovede na naše otázky nosíme v sebe. A „múdry majster“ nám len nastaví „zrkadlo“, aby sme sa uvideli. Takže najlepším majstrom je pre nás často človek, ktorého nemôžeme „vystáť“, teda neznášanlivý šéf alebo manžel. Problémy sú našimi učiteľmi, hoci nás naše „túžby po poznaní“ zavedú ďaleko od domova.

Všetko, čo k nášmu sebapoznaniu potrebujeme,  máme  tam, kde sme. „Tu a teraz“ k dispozícii. A to, v ktorej krajine a komu sme sa narodili, je súčasťou nášho životného plánu, ktorý sme si pripravili, s  pomocou vysokých duchovných bytostí, sami, pred naším narodením do fyzického sveta.

Máš aj nejakú zvláštnu skúsenosť? Predsa len, musel to byť úplne iný svet, na aký sme zvyknutí my Európania. 

  Žila som, hoci len krátko, vo veľmi chudobnej oblasti, kde ľudia žijú v príbytkoch ako zo stredoveku. Najväčším bohatstvom viac generačnej rodiny je kravička. Nábytkom je iba posteľ a stôl. Stolička je veľký luxus, nenájde sa v každom dome. Hygiena žiadna, ale televízor áno. Ako nástroj propagandy je pre nich spojením so svetom. Často pozerajú zábavné programy, obdobu našich „estrád“ za socializmu.

Na druhej strane sa mestá obrovskou rýchlosťou rozrastajú o nové paneláky s hygienickým štandardom. Pochopila som, prečo úrady držia pod kontrolou sťahovanie, či presun za prácou do iného okresu. Pretože keby uvoľnili tento „režim“, začali by sa presúvať masy ľudí.  Tí najchudobnejší, a je ich veľa, nemajú čo stratiť, a je pravdepodobné, že by nastal obrovský chaos, možno revolúcia.

V roku 2009 si založila Akademiu Archea. Funguje dodnes. Aké je jej posolstvo?   

V tom období som sa cítila „tehotná“ informáciami a obťažkaná skúsenosťami. Chcela som ich odovzdávať iným. Začala som učiť to, čím som každodenne žila, a to robím dodnes. Názov v sebe nesie prapôvodnú životnú silu, ktorá sa dá najprirodzenejšie objavovať a kultivovať umeleckými technikami. Ako zakladateľka sa snažím, aby sa Akadémia venovala aktuálnym témam, rozširovala poznanie ľudí smerom ku sebavedomiu. A to v zmysle človeka ako obyvateľa Zeme a súčasti kozmu, a aj v zmysle poznania národnej identity.

Terapeutická maľba, ako si sa k nej dostala? Komu pomáha?  

Chcela som to skúsiť, naučiť sa kresliť… Postupne som pochopila, že v terapeutickej umeleckej činnosti nejde o výsledok – namaľované dielko, ale dôležitý je proces. A umenie podľa gotheanských princípov pomáha každému, pretože je založené na archetypálnych kozmických princípoch a prírodných zákonitostiach. Nie je to len otázka viery, ale pravidelnej činnosti – maľovania, kreslenia, či modelovania. Pri pacientoch s psychickými diagnózami som počas mojej praxe zažila „zázraky“. Pracovala som najmä so schizofrenikmi a tiež na geriatrii.

 

 

Je možné maľbou odhaliť problém v psychike pacienta a vyliečiť jeho dušu?  

Áno, pretože duša sa vyvíja, premieňa a umenie je prirodzeným médiom, ktorý nás s ňou spája.

Nemáš pocit, že tých pacientov je nás viac?  

Myslím, že každý môže na sebe popracovať a má čo premieňať.

Akým spôsobom ich premieňame a na čo?  

Sebakontrolou a úprimnou snahou môžeme premieňať svoje negatívne vlastnosti na ich pozitívne prejavy. Ak som napríklad netrpezlivá, budem držať vo vedomí, že trpezlivosť je cnosťou kráľov. Keď sa niečo nepodarí, a začne sa vo mne dvíhať emócia hnevu, dám si pauzu, predýcham to  …  . Ale netlačím na seba, ak predsa len „vybuchnem“, odpustím si,  zasmejem sa sama na sebe, správam sa k sebe láskavo.

Teória, že choroba začína v našej hlave je podľa mnohých pravdivá. Nemali by sme v rámci psychohygieny kresliť aj v dospelosti? Ako deti?  

Tvorivosť je každému človeku vrodená, treba si vybrať …  spievať, maľovať, tancovať…  začať možno kedykoľvek ….  Je to povznášajúce a „zdravé“.

Ako kráľovná kuchýň si bola pred rokmi pravou biznis lady. V ktorej polohe sa cítiš po rokoch ako ryba vo vode? Ja osobne ťa teraz vnímam skôr ako ženu, ktorá si (myslím to v dobrom) na definícii seba až tak nezakladá. Aká je však pravda?  

Moja priateľka hovorí, že žijem naraz tri životy, tak veľa toho stíham!   Áno, pri mojej dynamike, v snahe dosiahnuť konkrétny cieľ, som často seba sama „definovala“. Ale s odstupom času môžem povedať, že som sa vždy zaujímala predovšetkým duševnosť človeka, cítenie  klienta. A môžem potvrdiť, že v každej profesii  treba zostať predovšetkým človekom.

Partnerstvo alebo život ako single? 

Partnerstvo, aj keď som momentálne pár rokov single.

Mám priateľku, ktorá je sama niekoľko rokov. Múdra a otvorená, s láskou k pohybu, s množstvom priateľov. Miluje život. Žije vo veľkomeste s množstvom príležitostí. Jej odpoveď je, že si svoje telo váži a bude ho zdieľať iba s rovnako nastaveným mužom. A počká si na neho.

Boja sa muži žien, ktoré majú silný vlastný názor? Alebo ich priťahujú, no čakajú skôr materinské objatie? Akí sú podľa teba dnešní muži? 

 

Myslím, že sú rovnako individuálni ako dnešné ženy. Nemyslím si, že som znalkyňou mužov, ale trúfam si povedať, že potrebujú nežné objatie ženy,  a privítajú, keď má vlastný názor.

Čo ťa trápi?  

Občas sa hnevám sama na seba, viem, že by som sa nemala,  ale inak je všetko ako má byť.

To ma zaujíma. Aké máš dôvody hnevať sa na seba? 

Napríklad viem, že ponocovanie nie je zdravé, a ja sa málokedy dostanem do postele skôr ako po polnoci.

Čo ťa teší? 

Moje tri deti.  Všetky sú už dospelé, samostatné, múdre a láskavé. Najstaršia dcéra vyštudovala umenie, žije a pracuje v Taliansku. Syn, vzdelaním ekonóm, pracuje v Bratislave a najmladšia dcéra študuje architektúru.

Musíš byť rada, že ide Sára smerom, ktorý je aj tvojou srdcovkou. 

Ako deväťročná nakreslila dom zo skla so šesťuholníkovým pôdorysom, postavený v strede jazera. Priniesla mi obrázok a povedala mi: „Mami, tu budem bývať.“  Teším sa, že budem mať komu odovzdať  skúsenosti.

Nakoľko nás formujú zážitky z detstva?  

Zásadne, hlavne v emočne vypätých situáciách konáme podľa vzorcov, ktoré sme nadobudli v detstve. V dospelosti potom, tie nevhodné, ak máme ochotu seba poznávať sa, premieňame.

A čo ak to nedokážeme?  

Kdesi som čítala, že múdrosť je transformovaná bolesť. A tá môže byť fyzická, keď ochorie naše fyzické telo, alebo duševná, keď veci nevychádzajú tak, ako by sme chceli. Prebúdzajú sa v nás negatívne emócie, trpíme. A vidíme chyby na iných, u seba často nie. Ale keď prijmeme za svoj princíp, že  ľudia a okolnosti okolo nás zrkadlia stav vývoja nášho vedomia, začneme duchovne rásť. Môžeme študovať bibliu, či duchovnú školu. No stačí  len  „ nerobiť iným to, čo nechcem, aby robili mne“.

Čo si myslíš o dnešnej dobe? Dokážeme prežiť? Bojíš sa smrti?  

Smrti sa bojím oveľa menej, ako kedysi, aj preto, že obaja rodičia odchádzali pomaly. Posledný rok s mamou, bol výnimočný, odvážila sa vypovedať veci, ktoré boli dovtedy tajomstvom. Mne osvetlili  život a pomohli väčšiemu pochopeniu vzťahov v rodine.  Ale na praxi umeleckého terapeuta som zažila  ľudí  na geriatrii psychiatrickej liečebne, pred odchodom na druhú stranu. Myslím, že to je jedna z výziev dneška. Neodmietať starobu, ale vedome  ju  začleniť do života, neodmietať dary, ktoré inde nenájdeme a budú nám chýbať, keď budeme stáť pred bránou smrti.

Veríš v reinkarnáciu?  

Áno, mám za sebou skúsenosti z môjho bytia v iných telách.

Prezradíš aj viac? Je to prekvapivé, ak niekto túto skúsenosť má. 

V meditácii som položila otázku a odpoveď prišla v obrazoch. Potom som si informáciu overila, použitím vnútorného sluchu a jasnocítenia.

Aké najťažšie rozhodnutie si musela v živote urobiť? 

Rozvod.

Ľutovala si niekedy svoje rozhodnutia? 

Neľutujem nič, hoci pri pohľade späť vidím, že som si život niekedy komplikovala. A som toho názoru, že činmi v prítomnosti mením svoju budúcnosť, a tým aj pohľad na minulosť. To je skvelé, nie?

Máš svoje limity? Vieš kedy už nepôjdeš ďalej ani o krok?  

Pri pití alkoholu, mám v hrdle zátku.

A vo vzťahoch? V práci, v životných rozhodnutiach?  

Nešla by som do mileneckého vzťahu so ženatým mužom, hoci ponuky sú…  a neopustila som domovinu, hoci som mala vybavené lukratívne vysťahovanie do zahraničia. Na druhej strane, od malička mám sklony k miernej nadváhe, a skúšala som všeličo, hodiny v posilňovni, na plavárni, diéty, pôsty.  Hýbem sa rada, telo je pružné, ale nikdy som nemala postavu, po ktorej som túžila, konštitúcia nepustí  ….

Na koľko rokov sa cítiš? Si stará duša? 

Pár priateľov, ktorých považujem za múdrych, to o mne hovoria. Ja sa považujem skôr za hĺbavý typ osobnosti. Necítim sa vôbec na  vek, ktorý nosím v občianskom preukaze… siat sedem….

To môžem potvrdiť. Toľko energie, koľko v tebe je, to ti môžu závidieť aj … náctky. Ako však prekonávaš ťažké chvíle, čo ti pomáha?  

Potrebujem byť vtedy sama a pomáha mi vedomie, že som súčasťou stvoriteľa a stvorenia, v ktorom je možné poznanie.

Veríš vešteniu?  

Áno, ale jeho spoľahlivosť závisí od média a odpoveď, ktorú dostanem, sa vzťahuje k prítomnému okamihu. Preto sa veštba, aj v závislosti od môjho konania a myslenia, môže, či nemusí v budúcnosti vyplniť.

O čom snívaš? Veríš, že sny sú našimi najlepšími priateľmi?  

Niektoré dôležité posolstvá, odkazy pre môj život, prišli ku mne v snoch. A niektoré sny  nad ránom „dosnívavam“. Čo sa týka želaní, som opatrná, lebo sa mi veľa z toho, čo som chcela, splnilo.

Čo pre teba znamená láska?    

Stav bytia. Ak milujeme partnera tak, že mu dáme úplnú slobodu a on ju daruje nám, môžeme robiť čo chceme, s kým chceme, a napriek tomu sme si verní.

Veríš v synchronicitu – zmysluplnú zhodu náhod, v osudové znamenia? 

Áno, pestujem umenie čítať znamenia okolo seba. Z rozhovorov s ľuďmi, z usporiadania oblakov, letu motýľa, či vône v mojom aute… Verím, že veci a bytosti navzájom sú spojené a človek je súčasťou tejto komunikácie.

Si prvotriedna odborníčka v oblasti stavebnej biológie, geomantie, feng šuej. Vytváraš krásne návrhy záhrad, koordinuješ projekty rekonštrukcií a tvoríš nové interiéry. Venuješ sa firemnej kultúre, terapeutickej maľbe, maľovaniu… Predpokladám, že som mohla na niečo zabudnúť.

Každú činnosť robíš s absolútnym nasadením. Vieš vôbec relaxovať?  

Našťastie sú to všetko tvorivé činnosti, do ktorých sa hlboko ponáram a v „ plynutí“ dostávam energiu späť. Ale dosť času trávim sama, v tichu.

A pritom si typ, ktorý, ak má príležitosť, tak sa baví nesmierne rád. 

Áno, v spoločnosti priateľov sa viem uvoľniť a zabaviť. Ale iniciatíva väčšinou prichádza zvonka, od nich.

Spolupracujeme veľa rokov, som ti vďačná za pomoc pri viacerých projektoch. Ktorá z tvojich špecializácií ťa baví najviac?  

Ony sa vzájomne prelínajú… harmonizujem dom, potom revitalizujem záhradu, manžel ma požiada o pomoc vo svojej firme, medzitým príde ku mne kresliť dieťa, pretože má problém s učením, alebo ma požiada o pomoc  zamestnanec otca, lebo je pred vyhorením… Zdá sa, že aj keď rada pracujem s budovami,  stromami, kameňmi  a zemou, zostáva pre mňa najväčším zážitkom stretnutie s „dobrým, pravdivým a krásnym človekom“ . Áno, v poslednom období sa venujem najviac  ľuďom.

Máš svoj vzor?  V každom, koho stretnem, hľadám predovšetkým dobro.

Prekvapilo ma, akou dôležitou pre fungovanie spoločností je firemná kultúra…  

Áno, k tomu, aby som skúmala túto oblasť organizmu firmy, ma priviedol môj dlhoročný klient tým, že ma pred rokmi vyzval, aby som pomohla so vzťahmi vo firme.

Keď firma dosahuje zisk,  sú zvyčajne  všetci spokojní. Je ale dobré, ak „osvietený“ šéf nájde energiu na to, aby si uvedomoval, čo ich priviedlo k úspechu, vidí problémové miesta aj potenciál . Ak chce  poznávať a ísť od kvantity ku kvalite nielen v produktoch, ale aj v ľuďoch, smeruje ku kultúre.  Ja vnímam firmu ako organizmus, ktorý žije, má svojho ducha, svoju dušu a orgány. Jej duša môže aj spať, alebo byť zranená.

To je veľmi zaujímavé poznanie. Nikdy by mi nenapadlo pozrieť sa na firmu týmito očami. Pritom je to absolútna pravda. Je to organizmus ako každý iný. Sú to ľudia.  

Áno, duševné ladenie ľudí vytvára základ pre úspešný rozvoj firmy. Zložky firemnej kultúry sa prejavujú v ich myslení, cítení a ochote konať.  Firemná kultúra sa teda netvorí zhora – príkazom, nariadením či schémou.

Máš obľúbenú knihu?     Pre malých i veľkých – Exupéryho Malý princ.

Kniha, ktorú odporúčaš prečítať si každému?    Biblia a evanjeliá sú stále aktuálne.

Máš obľúbený umelecký smer, autora?  

Štúdium umeleckej terapie ma priviedlo k Raffaellovi Santim. Venujem sa skúmaniu jeho života a diela. Najmä konkrétnych obrazov madon, ktoré  majú liečivé účinky.

Ktorá kniha – autor – umelec ťa veľmi ovplyvnil? 

Po tridsiatke som študovala Budhizmus, diela Krišnamurtiho, čínsky I-ťing., starého majstra-„Lao-C“, až som sa vrátila ku kresťanským prameňom, ktoré som v detstve dychtivo nasávala. Dnes čítam málo, zvyčajne keď cestujem.

Mám pocit, že základným slovom dnešných dní je KONZUM. Čo si myslíš o dnešnej dobe? Dokážeme prežiť?               

Áno, určite. Vývoj ľudstva nekončí. Aký bude, o tom rozhodujeme každý z nás, v každom okamihu. A nejde len o ozónovú dieru či znečisťovanie vody na planéte. Som presvedčená, že planéta dokáže ľudstvo uživiť a človek je schopný objaviť prostriedky na jej revitalizáciu.

Predovšetkým ale ide o to, aby ľudia prestali manipulatívne rozširovať strach, potom ustanú vojny. Verím, že v hrudi každého človeka bije dobré srdce.

 

Ďakujem Ti za tvoje úprimné odpovede.