Je nádherný letný deň. Len tak ledabolo pohodená, zaslúžene relaxujem sústredeným čítaním Hemingwayových poviedok. Pri bazéne. Sem tam mrknem na Instagram, odoženiem dotieravého španielskeho komára a pôžitkársky popíjam kapsulové espresso.

“Vieš kde som?” Z diaľky letnej terasy započujem hlas do knihy Dana Browna ponoreného čitateľa .

“Kde?” S nehraným nezáujmom sa z Hemingwayovej Afriky vraciam do reality.

“Som v Bilbao”

BILBAO!!!!! Rozsvietia sa všetky moje teplom prehriate kontrolky.

Vždy som chcela spoznať Bilbao!!! Vidieť Guggenheimovo múzeum. Na všetkých fotkách vyzerá ako niečo nadpozemské.

… A tak som z minúty na minútu vytrhnutá z Ernestovho príbehu raneného vojaka spod afrického Kilimandžára a vďaka knižnej novinke Pôvod od Dana Browna vrhnutá do virtuálnej naháňačky za lacnými letenkami. Do Bilbaa.

Odlietame o dva dni. Dovidenia Alicante.

 

Mojich 24 hodín v Bilbao.

 

Prílet je pre mňa fascinujúci. Zelené kopce, nádherné lúky a na nich veľké domy v štýle rakúskych horských usadlostí. Počasie v Baskicku je úplne iné, ako na druhej strane Španielska. Sme na západnom pobreží a je tu vlhko a veľmi príjemne.

Samozrejme som na Bilbao pripravená. Idem predsa na stretnutie s ikonami architektúry.

A nezaháľam – prvé stretnutie mám na letisku. S letiskom :-).

Letisko v Bilbao – autor španielsky architekt Santiago Calatrava.

Terminál má naozaj elegantný dizajn so strechou v tvare krídel, s ostrým hrotom v strede. Práve preto ho prezývajú aj La Paloma – holubica. Vďaka vetru, ktorý tu zvykne komplikovať pristávanie, je toto letisko pomerne slávne aj na Youtube.

 

 

Môj názor? Nádherný dizajn, ale pre tak frekventované letisko, akým Bilbao je, je jeho tvar veľmi limitujúci. Predpokladám, že to rovnako vnímajú aj ostatní zainteresovaní. K hlavnej budove sa len ťažko dá niečo bez ujmy na dizajne pristavať. Sorry Santiago. Aj keď tam stavebný ruch je a zjavne sa aspoň na streche pristavuje. Fakt som zvedavá, čo na to povie “holubica”.

Kiežby ma bol niekto upozornil, že vjazd do mesta bude tak nečakaný a tak impozantný…

 

 

Chcela by som si ten moment ešte raz zopakovať. Z letiska totiž do mesta prichádzate z kopca a rovno na most La Salva cez červenú bránu „L’arc rouge“ francúzskeho umelca Daniela Burena. Hneď vedľa neho, na druhej strane rieky,  sa v nádherných lúčoch slnka a vo vodnom opare vznáša Guggenheimovo múzeum. Musela som začať zhlboka dýchať, aby som dokázala stopnúť svoj ošiaľ okamžite nájsť mobil a fotiť.

Taxikár, zjavne dojatý mojou reakciou, mi taktne naznačil, že predsa rezervovaný hotel je hneď vedľa múzea. Samozrejme, že som to vedela :-).

Hotel Gran Domine som zvolila pre jeho geniálnu polohu a strešnú terasu s výhľadom priamo na zakrivené linky titánovej strechy múzea. Že budem s dielom amerického architekta Franka Gehryho aj v posteli, to som netušila. Patrične by som sa nahodila. Krásny hotelový záves som nechala odtiahnutý a aj v noci som sa pootvorením viečok uisťovala, že sa mi ten výhľad na nádherné múzeum i most nesníva.

Ani hotel za umeleckými susedmi nezaostával. Pýši sa zbierkou diel od Javiera Mariscala, známeho umelca, dizajnéra a producenta animovaného filmu pre dospelých Chico & Rita.

 

 

Umenie, a to delikátne nielen na pohľad, ale aj na chuť, pristálo predo mnou vďaka ladnému pohybu sympatického čašníka na stole hotelového Caffe Bistro. O Baskicku sa vie, že reštaurácie majú asi najviac Mischelinských ocenení v celom Španielsku a sú známe po celom svete.

 

 

Samozrejme, že aj obed sa nezaobišiel bez takmer “prísediaceho” umeleckého génia. To si tak sedíte, každé sústo len z nevôľou púšťate do žalúdka, ako je dobré,  a cez okno na vás láskavo pokukuje obyvateľmi mesta milované šteniatko. Od Američana Jeffa Koonsa.

A ten príbeh o ňom, ten vám musím povedať.

Jeff Koons – PUPPY

Amerického umelca Jeff Koonsa, známeho tvorbou veľkých karikatúrnych sôch, poverili vytvorením sochy pre výstavu v nemeckom Bad Arolsen v roku 1992. 13 metrov vysoká kovová konštrukcia osadená kvetmi do výslednej podoby šteniatka rasy West Highland teriér bola následne vystavovaná na viacerých miestach po svete, až sa nakoniec mala stať súčasťou vonkajších expozícií pri otváracom ceremoniáli Guggenheimovho múzea v Bilbao.

Niekoľko dní pred samotným dňom D –  v roku 1997, bolo múzeum takmer zbombardované tromi baskickými separatistami z organizácie ETA. Tí, v preoblečení za záhradníkov pracujúcich na kvetinovej soche šteniatka, niesli kvetináče naplnené 12 diaľkovo-riadenými granátmi.

Vďaka pozornosti jedného z členov ochranky múzea boli včas odhalení a to bol aj dôvod, prečo bol ceremoniál otvorenia, na ktorom boli prítomní významní politici, tak pozorne strážený.

 

 

Baskicko bolo po desaťročia mediálne známe teroristickými útokmi baskických separatistov z organizácie ETA, bojujúcich za nezávislosť Baskicka.

Puppy je názorným príkladom, kedy umenie vstúpilo do boja proti terorizmu. Jeff Koons ním chcel prezentovať optimizmus, dôveru a bezpečnosť. A ako inak, psie kvetinové šteniatko Puppy svoju úlohu splnilo. Na svojom mieste tak stojí dodnes, ako súčasť stálej zbierky Guggenheimovho múzea. Nedá sa ho nemilovať.

Ak ale chcete fotku inú, než ako majú všetci ostatní, spojte príjemné s užitočným. Ako ja :-). S pohárom dobre chladeného ružového vína sa Puppymu kľudne zdôverte so svojimi trápeniami :-). Kaviarničky a reštaurácie v jeho tesnej blízkosti sú na “intímnu spoveď s Puppym” ako stvorené.

Už dosť napätia, konečne vchádzam do Guggenheimovho múzea.

 

 

Bilbao – mesto s tradíciou výroby lodí a oceliarstva,  sa rozhodnutím postaviť múzeum pod taktovkou americkej ikony architektúry Franka Gehryho, zapísalo do povedomia celosvetovej komunity milovníkov umenia a cestovania novým veľkým fontom.

Pre mnohých bláznivá investícia sa ukázala byť pre mesto zlatou baňou a vyslúžila si aj svoje pomenovanie – efekt Bilbao. Mnoho miest na svete uvažuje alebo už realizuje ich stratégiu investovať do kvalitnej architektúry a umenia. Lovci zážitkov tohto druhu spôsobili, že obrovská počiatočná investícia sa mestu vrátila v priebehu troch rokov.

Haleluja – verím, že s týmto slovom všetci, ktorí s nápadom prišli, dodnes zaspávajú. A kiežby sa to stalo aj u nás. To by sme ale museli pochopiť, že nie sme pupkom sveta – ale do sveta nás dostane pupok dizajnérskeho génia. Najlepšie celosvetového formátu.

A čo som si šepkala s Frankom Gehrym ja?

No, najprv som bola malilinkou lienkou, ktorá si lietala s takmer otvorenou pusou a zízala na nohy chobotnice, rozťahujúce sa vo všetkých záhyboch vstupnej haly.

 

 

Potom som poletovala z jednej sály do druhej, sem tam fotila a sem tam niečo natáčala. A keď ma pri tom márnivom poletovaní pristihla moja duša, poslušne som sa zo zbesilého módu vypla, pristála som na lavičke a užívala si prítomný okamih, venovaný iba jej – duši mojej. Bez spúšte foťáku. Len kuk sem a tam a vánok mojich mihalníc…

 

 

Ak je samotná stavba múzea umeleckým dielom, som nadšená. Milujem krásnu architektúru i samotné múzejné priestory a zbierky.

V tomto som mala pocit, že vzniklo nejako takto:  Frank Gehry sa ráno zobudil, vypil si šálku čaju, pohladil svoju mačku a potom si sadol, vzal do ruky ceruzku a intuitívne kreslil.

Predstavil si miesto, zobral do úvahy históriu a nechal ruke voľnosť. A ona nakreslila to, z čoho padáme na zadok všetci. Veľkú a fascinujúcu loď s množstvom plachiet, hrdo prerážajúcu vlny vody a vzduchu na nábreží rieky  Nervión. Výsledok voľných liniek v kontraste s použitým titánom je fascinujúci. Jing a Jang. Takto som to cítila.

Z ktorejkoľvek strany, v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu – ten pohľad je vždy iný. Pri stavbe bola použitá technológia využívaná v leteckom priemysle. Každý prvok komplikovanej konštrukcie prišiel na stavbu označený špeciálnym čiarovým kódom, vďaka čomu nemohlo dôjsť k omylom pri spájaní jednotlivých častí tvarovo tak komplikovaného skeletu.

 

Joana Vasconcelos – I ´m your mirror 

 

Neviem, nakoľko sa kamaráti architekt Frank Gehry s Normanom Fosterom. No ja mám s Normanom F. veľmi dôverný vzťah. Vždy, ale že naozaj vždy, keď som v milovanom Londýne, utekám  “objať” Gerkina, mrakodrap, ktorý navrhol. Spája ma s ním moja minulosť. Bol jedným z prvých v tesnej blízkosti St.Paul Catedral. Je nádherný.

 

 

 

 

No a Norman Foster je aj v Bilbau.

Navrhol metro. A opäť sa hral s organickými tvarmi prírody. Aj keď som metro pre krátkosť času nevyužila, Fostera som “stretnúť” chcela. Je radosť, ak viete, že si niekto dá námahu a vytvorí striešku inak, ako by to urobila väčšina projektantov. Ja som mala na pohyblivých schodoch pri výstupe z metra pocit, že som odvážna krevetka, ktorá sa už o malilinkú chvíľku vylúpne zo svojho kruniera a ten demonštratívne ponechá na mieste. Tak nejako tie ochranné striešky pri výstupe z eskalátorov pôsobia. A keďže sa do nich bilbaočania zamilovali, dostali meno Fosterinos.

 

 

 

 

Milujem prechádzky mestom. Určite ich odporúčam minimálne kvôli príjemnej nálade v parkoch, pekným barom a reštauráciám a pre mnohých aj nakupovaniu. Mňa však rozbolel žalúdok…

Nepoznám dôvod, to on takto zvykne demonštrovať kadečo, a tak s veľkou vďačnosťou spomínam na  príjemnú, anglicky plynule komunikujúcu tetu v lekárni. Ňou odporúčaný liek zabral okamžite. A tak som do bezbolestného stavu vrátená opäť s nadšením fotila:

 

Druhý deň v Bilbao

 

Užívam si svoje milované činnosti – raňajšiu rýchlu chôdzu na promenáde pri rieke, jógový pozdrav slnku na trávniku pri múzeu a teším sa na hotelové raňajky.

A počas nich donekonečna chválim svoj  talent vybrať si k pobytu ten najvhodnejší hotel. Raňajkujeme takmer dve hodiny. Kochám sa prekrásnym výhľadom zo strešnej terasy hotela a vychutnávam si čerstvú pomarančovú šťavu. Nedokážem pochopiť, čím ten pomaranč prechádzal, že šťava z neho je tak dokonale nadýchaná.

A keďže je tento deň dňom odletu späť do Alicante, ponesie sa v duchu krásnych výhľadov.

Z hotela je to k stanici  lanovky Funicular de Artxanda peknou prechádzkou tak 30 minút.  Prejdete mostom na druhú stranu rieky a odtiaľ v pravidelných intervaloch premáva zubačka na kopec Artxanda. Po párminútovej jazde sa ocitnete v príjemnom parku s fantastickým výhľadom na Bilbao a okolie.

 

Po návrate do východzej stanice neodolám volaniu mojej bohémskej duše a na malom námestí si sadám na vysokú stoličku k malému stolíku. Mávam na čašníka. Chyba. Musím ísť dovnútra a najprv zaplatiť. S potešením však zisťujem, že moju letnú španielsku hitovku – Espresso s Baileys – ponúkajú aj tu.  Začínam mať pocit, že by som tu dokázala žiť. A to je ten pocit, ktorý vo mne mátoží často. Ešte chvíľu a bláznivo sa zamilujem. Do Bilbaa.

 

A na záver

Ak letíte vnútroštátne – ako ja – tak možno uvidíte rovnaký scenár. Meškajúci odlet, neinformovanie o zmene odletového gatu a – pokorne čakajúci Španieli. Nereptajú, nesťažujú sa, neposedávajú. Vyžaruje z nich pokoj.

Milujem Španielsko.

 

BILBAO leží v Biskajskom zálive na rieke Nervión. Má 350 000 obyvateľov, s predmestiami 950 000. Mesto je administratívnym centrom provincie Baskicko.