Vraví sa, že je lepšie raz vyhorieť, ako sa niekoľkokrát sťahovať? Za seba poviem, ÁNO. Ten dôvod je naozaj veľmi prostý.  Nemusíte nič baliť a je tu skvelá šanca začať odznova. Samozrejme s dôležitým predpokladom, že tie škody z horiacej pohromy zaplatí poisťovňa. V opačnom prípade si v maminej nočnej košeli, omámení Zodakom a láskavým prístupom personálu,  dovolenkovo poležíte – na psychiatrii.

Ak teda fakt nedajbože vyhoríte.

Nevyhorela som. Teda takmer áno, ale to je o inom vyhorení a na iný článok :-).

Sťahovala som sa štyri krát. Nie je to veľa, no nie je to ani málo ak sumarizujem, že šlo o sťahovanie so všetkým, čo k tomu patrí.

SÍDLISKO – podnájom

Najprv som sa odsťahovala z rodičovského bytu. Do podnájmu. S manželom. S jedným veľkým kufrom oblečenia a jednou igelitkou topánok. Menší dvojizbový byt na treťom poschodí nového sídliska bol našim prvým, aj keď iba požičaným domovom.

Boli sme vďační za priestor, no už vtedy bolo jasné, že je to dočasné riešenie. Z druhého poschodia paneláku, dodatočne vtlačeného do existujúcej zástavby, sme raňajšie zore len matne tušili. Nevideli sme oblohu, slnko, nedokázali odhadnúť počasie. Od tých čias sa obliekam zásadne prakticky a verejnou dopravou chodím s nohami v topánkach bez opätkov. To aby som sa vedela okamžite rozbehnúť, keď nepredvídateľne zaprší.

U SEBA

Náš druhý – už vlastný byt, bol na rovnakom sídlisku. S nádherným výhľadom na mesto, ale aj na vysoký komín blízkej magnezitky. S neprispôsobivými susedmi a s potrebou výnimočnej zručnosti pri parkovaní. Vďaka každodennej nutnosti niekde tú moju štvorkolesovú lentilku zasunúť, bol rýchly progres  v cúvaní “zadkom”  veľmi potešujúci. Zvládam ho fakt bravúrne.

Byt bol krásny a slnečný. Priniesli sme si doň štyri veľké kufre s oblečením, asi dve tašky topánok, milión CDčiek a veľké krabice ostatných, k životu “prepotrebných” vecí.

V jednu chladnú, jarnú, slovensko-mafiánsku noc,  vybuchlo auto suseda – prokurátora. Rovno pod našimi oknami. Zjavne s takýmto scenárom nerátali odborníci, ktorí stáli za projektom bývania v tejto džungli. Ono je totiž nad slnko jasné, že ak začne horieť jedno auto, bez možnosti prístupu hasičov, zhoria aj tie okolo.

Polnočná detonácia rozbila okná do výšky tretieho poschodia. Tlakovú vlnu totiž odrazil betónový múr pod ktorým naši miláčikovia parkovali. No a vďaka našej natrénovanej a vycibrenej schopnosti parkovať ich tesne vedľa seba, takmer vyhorela celá ulica.

No to zďaleka nebol koniec.

Keď o pár týždňov neskôr,  počas bieleho dňa,  prebehlo panelákom čierne policajné komando a z okna vyskakovali prenasledovaní, padlo rozhodnutie.

Sťahujeme sa. Prvá výhodná ponuka a ideme do bezpečia. A tak sme sa ocitli …

NA DEDINE

Ja, mestské dieťa s predpokladmi žiť kdekoľvek, no s túžbou všade inde, len nie na vidieku… S detstvom a mladosťou prežitou s rodičmi na chalupe bez vody, s nočnými návštevami drevenej kadibudky, kde „pohodové vysedávanie“ rušila hulákajúca lesná zver a kam sa chodilo zásadne zobudením ďalšieho člena rodiny.

Vždy ma lákala cudzina a nakoniec som sa sťahovala do domu, kde mi chrbát kryla Ukrajina :-(. Týmto smerom som sa ani nepozerala…

Faktom je, že som domu na vidieku uverila až na druhý pokus. Ten prvý bol fiaskom. Povedala som rezolútne nie. Dom bol nedokončený a bezfarebný. Žiadna farba, žiadna emócia. Nič, iba kopa šedej.

Po čase strávenom hľadaním iných možností sme sa na miesto činu vrátili. Vďaka akceptovateľnej cene dostal, teraz už skolaudovaný žltý dom, novú šancu. A uchopil ju. Opil ma slnečným svitom natoľko, že som nakoniec súhlasila. Ani neviem ako, ale zrazu som v ňom vycítila potrebné bezpečie.

Sťahovanie prebiehalo niekoľko dní. Už to neboli dva, ani štyri kufre. Z trojizbáku sa do väčšieho bývania presunulo takmer všetko mobilné. Bolo jasné, že peniaze tak skoro mať nebudeme. Dom zhltol veľa. Musíme sa uskromniť, takže radšej nič nevyhodíme – znel pokyn zhora. Ani úzke čierne nohavice. Cítim, že určite schudnem. Budeme denne behať a kúpime si psa.

KRÍZOVÝ MANAŽMENT

Počiatočné nadšenie z prvej zasneženej zimy vystriedala jar plná topiaceho sa snehu. A vody. Tiekla po omietnutých stenách podzemného podlažia, ako tečie voda po stenách z drahej žuly vo vstupných priestoroch exkluzívnych hotelov.

Do tohto momentu som netušila, čo je izolácia proti tlakovej vode. Zjavne o tom nevedeli ani stavbári, ktorí ju tam tým pádom nedali. Dom – novostavba, bol mačkou vo vreci. S vrecom plným konštrukčných chýb. Bolo nad slnko jasné, že jeho cena bude stúpať s množstvom potrebných investícií.

Som povahou záchranár, rozhodla som sa konať a nedokonalého chudáčika, odsúdeného k rokom plaču – zachrániť. To som ešte netušila, že okrem izolácií  neboli dodržané ani základné stavebné normy.

Nespala som veľa nocí. Ako aj, keď sa z neodvetranej kúpeľne po dome šíril zápach kanalizácie. V jedno ráno, po noci prebdenej vo vyčerpávajúcich myšlienkach, padlo rozhodnutie.

SAMA TO UŽ NEDÁM – MUSÍM NÁJSŤ ODBORNÍKA

Kontaktov bolo dosť. Pracovala som takmer v branži, aj keď “iba” mediálnej. Keď som nášho vyvoleného a prevereného lekára – architekta viezla v aute, dávkovala som opatrne a alibisticky informácie o ČUDE, ktoré uvidí. Hrozilo, že si začne ťukať na čelo a pochybnou investíciou sa nadobro odpíšem z kruhov mojich klientov a kolegov z radov architektov a stavebnej verejnosti. On si však pri pohľade na neho s úľavou vydýchol. Dom mal symetriu a na tom sa dalo stavať.

Spoločne sa nám podarilo prežiť všetky prestavby. Vďaka krásnym prvkom sa zo škaredého káčatka stal krásne sebavedomý dom. Jeho pôrod však bol pre mňa tvrdou školou. Jasné, schudla som aj do úzkych čiernych nohavíc. A to som ani nebehala po blízkych poliach, iba denne upratovala po remeselníkoch, ktorí s nami zopár ročných období zdieľali naše /a ich/ priestory.

Keď u nás po rokoch konečne nastalo ticho, začula som moju dušu, ktorá z posledného pudu sebazáchovy slabým hláskom nesmelo šepkala – prosím, zachráň ma… 

A tak som si zbalila kufor a odcestovala. Na tri mesiace. Musela som ju zachrániť.

NÁVRAT

Oddýchnutá a s pevným plánom ako ďalej,  ma po návrate čakalo prekvapenie… Návrh postaviť nový dom na väčšej ako našej 5 árovej parcele. Kde? V tej istej dedine !!!

Takmer ma vystrelo.

Nieeeeeee!!!  Fakt neprosím, nechcem. Stačilo. Postavím, ale niekde, kde mi to dá aký taký zmysel…

NOVÝ DOM

Nový domov bol  v meste. Konečne. Sťahovali sme sa po troch rokoch intenzívne – intenzívneho stavebného režimu.  Sedávala som nad návrhmi a výkresmi architekta do skorého rána. Ako jeden zo spoluautorov. Dom je originálny. A veľký.

Veci zo starého domu sme prenášali niekoľko týždňov. Načo nám bolo množstvo hlúpostí, ktorými sme starý dom nakŕmili, netuším. Ja – milovník minimalizmu, všetci ostatní členovia domácnosti – škrečkovia.

Moje inštrukcie k baleniu vecí boli nemilosrdné. Bez náznaku sentimentu vyhodiť všetky zbytočnosti.

A tak sa ocitol v pristavenom veľkom kontajneri aj Kvako. Obrovská ČERVENÁ plyšová žaba, s ktorou môj milovaný syn vyrastal. Samozrejme, že ma obvinil z mojej necitlivosti. Chýbalo mu emocionálne uzavretie ich spoločného partnerstva. Nedošlo mi, že dvojmetrový Kvako bol možno jeho dôverníkom.

Ako aj. Však posledných pár rokov strávil, zapadnutý prachom, v pivnici pod regálom. So živým pavúkom Zolim. Pokiaľ Zoliho nezabila moja mama v domnení, že ušiel niekomu z terária. Bol to chlpatý pavúčí obor. Meno som mu dala zo zištných dôvodov ja. To, aby som v zúfalstve, že ho opäť vidím, stále neomdlievala. Keď raz dáte meno pavúkovi, stane sa z neho člen rodiny.

Tešila som sa z čistého priestoru nového domu, no už menej z pravidelných “návštev” majstrov, ktorí po sebe ešte ďalšie tri roky opravovali chyby. A nastavovali systémy.

A interiér? Som síce interiérová dizajnérka, ale bola som aj denne prítomná na stavbe. Riešila som každý detail, pozorne vyhodnocovala vyžiadané cenové ponuky, objednávala materiály a ak ma nezomleli stavbári svojim vypnutým myslením, dokázala som byť pár hodín aj svetlom na konci tunelu. Pre mojich klientov – tých, ktorí prechádzali rovnakým útrpným obdobím, no s tým rozdielom, že som bola pri nich ja. A chýbala u seba. Po nasťahovaní tak ešte množstvo vecí v rámci interiéru chýbalo. Veľký dom s ešte väčšou záhradou toho vyžadoval priveľa.

Už viem, že na všetko musí dozrieť ten správny čas.  Musela som sa najprv nadýchnuť.

A po poriadnom nádychu musíte dať aj výdych. S tým mojim prišlo aj vytriezvenie.

Obklop sa iba vecami, ktoré ťa definujú. Ktoré si TY, nie ktoré sú TVOJE.  Vecami, ktoré cítiš, že priťahujú teba a vďaka ktorým sa cítiš vo svojej koži. Všetko ostatné nepotrebuješ. Všetko ostatné ťa vyčerpáva.

Je to paradox, ale vždy som chcela bývať v malom, prakticky riešenom dome s dostatočným súkromím. A s krásnym výhľadom na vodu. A keď letím do Nórska, chcem sa už navždy pozerať na západ slnka nad jazerami. Na Islande bol milý Rejkjavík a blízkosť fascinujúcej prírody. V Londýne som Shoreditch pozitívna a v New Yorku volím West side.

Príjemný pocit som zažívala s nohami vyloženými na zábradlí terasy nad Barcelonou a uvítala by som aj letá strávené výhľadom na Calderu a biele domčeky Santorini.

Vábia ma jazerá na severe Talianska a kopce rakúskych álp. Milujem vôňu fialových levanduľových polí a viem si predstaviť raňajkovať pravý francúzsky croissant po celý zbytok života.  V novozélandskom Queenstowne, aj na americkom Long Islande, som bola ako doma. Keby neboli na druhom konci zemegule, tak sú v hre. Pravdepodobne by som nedala Afriku, ale to je môj osobný problém s hadmi a komármi.

Som okolnostiam vďačná za školu bývania. Neporazilo ma. Posilnilo. Workoholici nemávajú stopku. Moja hlava je plná myšlienok, nápadov. Nedá sa vypnúť. Ubytovala by som virtuálne polovicu sveta do inšpirácií, ktoré v hlave nosím, a ktoré má vo svojej virtuálnej hlave ujo Google.

Vnútri seba stále cítim, že chcem tvoriť a cestovať. A ešte jeden domček vymyslieť. Taký, ktorý budem JA.

Pravdou je, že pokiaľ nespoznáme samých seba, pokiaľ nenájdeme svoje miesto na zemi, nedefinujeme svoje vlastné, skutočne pravdivé potreby, nedokážeme ani nič zmysluplné postaviť.

Zostávam v pozícii pátrača. S veľkou trpezlivosťou sama k sebe /a k vám/ budem hľadať ihlu v kope sena :-). Ideálny dom, v ktorom bude iba to potrebné a veľká pravdepodobnosť, že sa v ňom bude žiť šťastne. Lebo aj dom vie milovať a môže byť milovaný. Šťastnými ľuďmi.

Vymyslela som si projekt – DESIGNHOUSE BY IVANKA.

A budem cestovať, pýtať sa a inšpirovať. Seba aj vás :-).