O srdci.

Bola som navštíviť moje skvelé kamošky. Na Floride. Ako ináč, len dva dni po typickom americkom hurikáne. Nerozumiem, prečo im nedávajú mužské mená… Tým hurikánom, nie kamoškám, samozrejme…

Máme šťastie, svieti slniečko, obloha je bez mráčkov.  Clear Water Beach snáď bude skutočne CLEAR.

 

 

Moje prvé ráno. Je krásny slnečný deň a ja sa už neviem dočkať. Ani moje exkluzívne sexi čierne plavky, kúpené vo výpredaji. Sú z New Yorku a sú na seba patrične pyšné!

Beštie, už sa tešia, že ich dnes predvedie moje vyšportované telo. Cvičím predsa jógu! Už mesiac… 🙂

V tomto príbehu to však bude mierne nepodstatné.

Takže – je ráno a ja si obúvam moje milované tenisky. No … akože “obúvam”, ono sú to totiž  také ponožky, ktoré sa tvária, že sú tenisky, a tak si ich na nohu skôr “obliekam”.

I LOVE NIKE:-).

A s ‚oblečenými teniskami‘ vyrážam bežkať…

A akási pomotaná som.

A hladná, … a fľaša s vodou zostala zabudnutá na stole… hmm, budem aj smädná… 🙁.

Sledujem prázdnu ulicu, zapínam navigáciu v mobile a bežím.

Jedna ulica, druhá … a STOP, navigácia blbne, strácam sa.

A v tom… na zemi… pod mojimi nohami

SRDIEČKO.

 

Hovorím si v duchu “to je aké milé… NEBO si ma lokalizovalo”.

Aj moje srdiečko…

V tom mi však NEBO prihodí aj  „kričiaci“ variant.

(teda toho srdiečka)

 

 

„Prečo to robíš?“

… čítam otázku.

Akože,  prečo ho trápim… To srdiečko.

Asi.

Tak fajn, to by sme mali.

„Čo navrhuješ?“ – opýtam sa ja.

Urobím pár krokov a na zemi vidím šípku.

Najprv iba jednu… v smere pohybu.

(neodfotila som, šetrím baterku v mobile, ináč sa bez navigácie stratím).

A NEBO mi po pár metroch hádže do cesty hlavolam.

 

 

Tak tam stojím ako taký PUK … a neviem, či plakať, či sa smiať…

Lebo nebom dokonalo odčítané z mojej hlavy.

Tak teda predsa len odfotím (aby som to mohla rozanalyzovať neskôr) a bežím ďalej…

A premýšľam.

Aké zaujímavé, pri definovaní mojej osoby sme s nebesami za jedno.

Nestihnem ani skonštatovať, že … PARÁDA,  len by bolo celkom fajn, keby ste mi dali zhora aj návod k riešeniu „tretej svetovej“…

keď v tom NEBO, potešené mojou spoluprácou, okamžite reaguje a pošle jasnú šifru.

 

 

ODBOČ DOĽAVA – opusť chodník!

Akože,  z vydláždenej cesty na pokosený trávnik?!?  Z hladkého betónu na freeride???

Z istoty do neistoty???

Bežím ďalej, míňam nádhernú vodnú plochu a cítim sa ako bohyňa dobiehajúca maratón v RAJI. Bunky v tele prišli aj o zásoby vody vypité na letisku v New Yorku, no ja jasám…

 

 

Rozvidnieva sa mi v hlave.

Takmer chápem americké NO STRESS, DON´T WORRY, BE HAPPY …

Zdá sa, že mi v tom prekrásnom obraze konečne doklaplo. Pochopila som, že aj za niečím neistým a neovereným, divokým a krkolomným – modrošípkovým – sa môže skrývať takáto pohoda. AJ V ŽIVOTE.

 

 POZOR! DÔLEŽITÉ!!!

Len sa nedať zlákať na „rýchlu potravu“ – ako kačka. A byť v bezpečnej vzdialenosti od nebezpečenstva. TO DÁM. Aligátorov fakt nemusím.

S odstupom času to hodnotím ako geniálne posolstvo.

No a keď som konečne našla ten krásny dom, odkiaľ som ráno vyrazila (mierne som sa zdržala kvôli zdochnutému mobilu a chýbajúcej navigácii, vďaka čomu som dala o dve ulice architektúry  „Dokonalých manželiek“ viac), moje skvelé floridské kamošky vyhodnotili situáciu asi takto:

„Šípka, ktorá ťa posielala doľava je znamením, že sa máš presunúť k lesbickým vzťahom“.

Wow, no dovi, dopo :-).

Ďakujem Vám baby, ste super!

 

p.s. For everyone, especially for Debbie, Dáška and Veronix … I love you and Don Papa:-).

P.S. Filipínsky rum DON PAPA milujú všetky správne baby. Vonia po diaľkach, zbalených kufroch a dobrodružstve. Je neuveriteľné, no z  rovnakých dôvodov ho milujú aj muži:-)…

Tento príbeh vznikol z mojej  lásky ku slow travelingu – pomalému cestovaniu.

Cestujem, prežívam každý okamih celým svojim telom a hlavne – čítam znamenia:-).

Skúste to ako ja. Cestujte, aby ste spoznali seba.

 

„