„… balíme kufre. Dnes je v pláne Florencia….“, prezrádzam informácie o našom programe do telefónu.

Na cestách sme tentoraz DVE a ideme podľa hesla – NERUŠTE NÁS,  kreatívne PRACUJEME – a oddychujeme :-).

Naše neskoré raňajky začínajú naozaj pôžitkársky – pohárom chladeného Prosseca. Tento nový, veľmi príjemný zvyk, dôsledne kultivujeme už niekoľko dní :-).  Útulný hotel v Miláne sme mali v pláne opustiť bez zbytočného zdržiavania, no ako to urobiť, keď stále raňajkujeme… Prosciutto, delikátne talianske salámy, údené ryby, cherry paradajky reálnej chuti, lahodné talianske syry, olivy, chrumkavé pečivo … a capuccino. Sme tu spokojné. Až neskutočne zázračne bol hotel za skvelú cenu cez booking.com.

Sme v krajine, kde sladké ničnerobenie – dolce farniente – dáva zmysel. Ale keďže sme zážitky milujúce a vždy pozitívne naladené krásne Slovenky :-),  nasadáme do auta a tešíme sa, že si tú taliansku pohodu predĺžime o cestu do Florencie.  Ani neviem, ktorý anjel s touto geniálnou myšlienkou prišiel.

 

 

Kufre sú naložené, PUPA pusa s odtieňom pepperoncino – krásne taliansky červená a slnečné okuliare “Made in Italy” (kúpené v New Yorku) zbavené mojich odtlačkov. Posledné pokyny navigácii a pomerne rýchle opustenie mesta, ktoré je dlhodobo mojím emocionálnym pilierom. Vďaka takmer prázdnym nedeľným uliciam sa rýchlo a bez problémov dostávame na diaľnicu.

Smer Bologna….

 

 

 

 

 

Počasie je prekráááásne. Je to neuveriteľné, ale ako cez kopirák minuloročnej jari. Volant držím násilne v polohe „Neodbočím!!! … iba keby Brad Pitt…  :-). Opustiť diaľnice a šplhať do kopcov okúzľujúceho Toskánska je totiž veľmi lákavé. Jediná konštanta, ktorú musíme z praktických dôvodov akceptovať – je ČAS.

Spíme vo Verone a to predpokladá „urobiť“ dnes 600 km.

V navigácii mi svieti Firenze (Florencia) –  s dojazdom na pravé poludnie. Cestu si fakt užívame. Krásne rozprávanie o umení prerušujú iba spontánne výkriky typu „WOOOW, VIDÍŠ TO???“

 Nádherné kopce s viničom –  ako z filmu Pod toskánskym slnkom,  s Dianou Lane v hlavnej úlohe.

Čarovne zvlnená krajina, cesty kopírované tujami, nádherné svetlo a prekrásna jarná príroda.

Za Bolognou odbočujeme na juhozápad. Do Florencie, srdca talianskej renesancie,  je to asi hodina cesty. Príroda je plná energie, premávka na diaľnici – ako v čase siesty.  Je mi jasné, že cez pracovný deň a v turistickej sezóne by to bolo complicato.

 

Drammaticamente complicato to však začne byť, keď vchádzame do dlhého, niekoľkokilometrového tunelu. Moja klaustrofóbia, niekoľko rokov úspešne vytrénovaná do levelu – prežijem všetko, okrem nemožnosti vystúpiť z auta –  podstupuje testovanie na tom najnevhodnejšom mieste.

V tuneli, ktorého koniec je v nedohľadne a v rýchlosti 130 km/h…. Keďže som už za tie roky precestovala autom určite milión kilometrov, z posledného pudu sebazáchovy , ktorému nie je umožnené v tuneli zaparkovať, vydám zo seba iba tichú nesmelú otázku. MÁME NIEKDE ŽUVAČKY???  Samozrejme, že mojej drahej priateľke nemôžem povedať – STRÁCAM VEDOMIE!!!

A ona hľadá… a ja čakám… a čakám… aj na moment svetla na konci tunelu… a verím, že to bude svetlo NIE NEBESKÉ, ALE URČITE POZEMSKÉÉÉ…

(No, tak asi takto… Trvalo to večnosť, hľadanie žuvačiek bol však dobrý ťah, ako zamestnať moju myseľ).

Ihneď, ako sa môj tep dostáva do normálu,  moja predstavivosť maľuje delikátne chladené Limoncello.

Druhý najpopulárnejší likér v Taliansku (hneď po horkom Campari) sa vyrába zo šťavnatých citrónov a najpopulárnejšie značky sú z oblasti okolo Neapola, Sorrentinského polostrova a pobrežia Amalfi. Najlepšie chutí ako ľadovo chladený shot.  Objednať si ho plánujem v prvej reštaurácii, ktorú uvidím –  vo Florencii.

(Výborný domáci recept máte v prekliku Limoncello).

FLORENCIA. Počasie je naozaj neskutočné. Teplo a  voňavo, turistov tak akurát. Takto som si to predstavovala. Ešte v aute nahodíme jarný outfit a vyrážame. Zamilovať sa. Mne sa to podarí  do 30 minút:-).

 

 

Z podzemných garáží Garage La Stazione je to k historickým pamiatkam veľmi blízko (využívame aplikáciu v mobile – citymapper). Úzkymi uličkami sme za pár minút pri rieke Arno a známom moste Ponte Vechio.

Ponte Vecchio bol vždy miestom, kde sa točili veľké peniaze. Most získal prestíž, až keď obchody s rybami a zeleninou vystriedali predajne so šperkami a doplnkami.

Mne sa  páči pohľad na most z diaľky :-).

Je príjemne teplo, v tričku a s knihou alebo foťákom (alebo bez knihy a foťáku), by som si okamžite našla miesto pri vode. Ako domáci.

 

 

Je skvelé pozorovať, ako sa tu žije. Jednoducho, pôžitkársky a s umením, ktoré tak prirodzene splýva s okolím, až vytvára jednu veľkú galériu života. So všetkým, čo k umeniu a životu patrí.

Niet divu, že jedna z najznámejších svetových galérií  je vo Florencii.

 

 

Galleria Degli Uffizi má vo svojich zbierkach diela významných talianskych renesančných umelcov, okrem iných aj Rafaella Santiho.  Ten prišiel do Florencie v roku 1504, aby tu študoval práce Leonarda da Vinci a Michelangela. Strávil tu takmer štyri roky. Podrobnosti dostávam vo výklade od najpovolanejšej osoby v tíme, ktorá Rafaellove obrazy študovala a stále študuje (Evka).

Ja sa v okamihu zamilujem  a nasávam. Úplne všetko. Vzduch, slnečné lúče, sochy v Loggia Dei Lanzi a atmosféru Piazza Della Signorina. Michelangelov Dávid, Únos Sabíniek od Giambologna a mnoho ďalších. Nie som znalec renesančného umenia, ale zdá sa, že si rozumieme.

 

 

Na druhom konci námestia – vedľa Palazzo Vecchio – je história menej historická.

GUCCI Museo Caffé.

Elegantný a príjemný priestor reštaurácie a police plné kníh o dizajne, cestovaní atď. Samozrejme jednu kupujem… Paradoxne je to denník Newyorčana. Menu je postavené na čerstvých surovinách z regiónu, no trochu váham. Vyhráva toskánske ružové víno a olivy. Páči sa mi tu. Už kvôli tej atmosfére a strategickej polohe, kedy máte námestie Piazza Della Signorina ako na dlani, sa sem oplatilo prísť. Samotné múzeum módneho domu a rodiny Gucci  si určite prídem pozrieť nabudúce.

 

 

Som rada,  že som si tak „po taliansky“ utriedila myšlienky a obed si dávam v rodinnej tratórii o pár uličiek ďalej. Je úplne prázdna, ale niečo mi hovorí, že práve sem chcem vstúpiť.

Objednám si tanier talianskych studených špecialít, čerstvé pečivo namáčam do misky s toskánskym olivovým olejom a nakladané artičoky posypané čerstvým feniklom zapíjam pohárom toskánskeho červeného Chianti (do večera to vybehám:-).  Vychutnávam si dokonalý moment prítomného okamihu vďaka gurmánskej extáze v mojich ústach. Jem, ako keby som nikdy nejedla. Kútikom oka poškuľujem ešte po dezertoch vo vitríne.

Čašníčka mi odporúča ich domáce tiramisu. Mám pocit, že už ma nič nemôže prekvapiť, no “zabilo ma”.  Som ochotná zmeniť adresu trvalého pobytu kvôli talianskej kuchyni!  Ihneď.

Viva dolce vita. Viva Italy.  Moje telo sa vznáša. Ak mi niekto povie, že potrebuje liek na dušu, pošlem ho NAJESŤ SA DO TALIANSKA. 

Grazie!!!

Sýta, opojená a zamilovaná do prítomného florentského okamihu fotím…

 

TANGO na námestí…

 

 

…asi by ani najlepší hollywoodský scenárista nevymyslel pre aprílovú slnečnú toskánsku nedeľu lepšiu scénu ako tanec prežívaný s vášňou, na Piazza di Santa Croce –  s kulisami

Basilica Di Santa Croce.

Sledovala som tú nekonečnú vášeň pre tanec s pocitom, že najlepší je ten, kto splynie v rytmoch tanga nie len s partnerom, ale aj s duchom miesta, so slnečnými lúčmi, s dátumom, časom… To všetko tu zohrávalo svoju veľkú rolu.

V titulkoch by nesmelo chýbať – réžia: ŽIVOT

 

Bazilika Di Santa Croce je najväčším františkánskym kostolom na svete a podľa legendy ju založil samotný svätý František. Interiér zdobia fresky od Giotta a jeho žiakov, na mramorovej fasáde sa hrdo vypína židovská hviezda, ktorá tam bola daná na návrh židovského architekta pri prestavbe koncom 19. storočia . Je miestom, kde sú okrem Michelangela pochovaní mnohí talianski umelci.

Právom je nazývaná aj chrámom talianskej slávy.

Neďaleko baziliky je záhrada so sochou Florence Nightingale, ženy šľachtického pôvodu, ktorá založila v Anglicku prvú školu pre ošetrovateľky na svete. Vďaka scestovaným a vzdelaným rodičom dostala meno po Florencii, meste, kde sa 12. mája 1820 narodila. „Nikdy deti,  láska, nikdy svadba“… napísala si do denníka, keď mala 17 rokov. Vedela, že jej poslaním je pomáhať pacientom. Vo svojich snahách o zlepšenie verejného zdravotníctva sa nedala zastaviť. Navštívila kráľovnú Viktóriu a princa Alberta a navrhla im vytvorenie komisie pre reformy.  A osobne im pripravila písomné podklady.

Podľa Florence vznikali nové oddelenia nemocníc a povolanie zdravotných sestier získalo vážnosť.  Bol to jej nápad dať zvonček k lôžkam pacientov a je neuveriteľné, že už pred 15o rokmi. Jej meno je dodnes symbolom obetavosti a deň jej narodenín je Medzinárodným dňom ošetrovateľstva. Kráľovná Viktória udelila  Florence v roku 1883 Kráľovský Červený kríž a v roku 1907 ako prvá žena v histórii dostala od kráľa Eduarda VII. vyznamenanie za zásluhy o britské impérium.

Volali ju dáma s lampou. V noci, keď už všetci lekári spali, chodila po izbách a kontrolovala svojich pacientov.

Zomrela ako 90-ročná.

Mnohí hľadáme to svoje poslanie celý život.  FLORENCE to vedela úplne presne.

 

 

Múzeum Galileo vlastní najväčšiu zbierku vedeckých nástrojov na svete.

 

Po moste prechádzam na druhú stranu rieky a v rýchlejšom tempe ako by volil bežný turista, vyšľapem peknými chodníkmi na vrchol. A  lapám po dychu.  Nie z vyčerpania, ale z úžasu nad tým, čo vidím.

Námestie Piazza Michelangelo – s nádherným panoramatickým výhľadom na mesto – je plné ľudí, hlavne mladých.

 

 

Je čas tesne pred západom slnka a všetci pokojne očakávajú moment, kedy sa slnečné lúče skĺznu po kopcoch, pohladia kupoly chrámov, preblesknú oknami mostu Ponte Vechio, aby sa v závere predstavenia utopili v rieke.

Ďakujem Universu, že som v pravý čas na správnom mieste.

 

Naša Florencia bola krátka, no v pocitoch naplnená na maximum. Viac sa nedalo.

Ani neviem, ako ubehli takmer 3 hodiny našej nočnej jazdy. Do hotela vo Verone ma navigácia smerovala cez jej pešiu zónu (pokuta prišla poštou po 8 mesiacoch :-). No to už bolo NEBO unavené a jeho navigácia spala. Vďaka bohu ale nespal barman… Privítal nás typickým talianskym Ciao  a aj v neskorú noc  nalial chladené Limoncello :-).

Buonanotte Italy.

 

A posolstvo na záver?

„Nesnaž sa rozdávať rady, ale presadzuj svoje názory nenápadne. Nebuď pyšný, vyhýbaj sa sporom a vždy sa drž stranou pohľadu verejnosti.“  –  Cosimo Medici 

Cosimo di Giovanni de‘ Medici il Vecchio(1389-1464) – mimoriadne schopný bankár a politik, intelektuál,  prístupný a ľudský k drobnému meštianstvu, takzvanému „popolo minuto“. Jeho zásluhou sa začal nevídaný kultúrny rozvoj mesta. Podporoval humanistov, umelcov a architektov, nechal vystavať mnoho verejných budov, nádherných stavieb, napr. palác Medici (Riccardi), kostol San Lorenzo a položil tiež  základy medicejskej knižnice (Biblioteka Medicea Laurenziana). Zaslúžil sa o rozvoj obchodu, vied a umení…   :-).