“Hi darling, tak teda priletím vo štvrtok ráno” … cinkla správa vo whatsappe.

OMG!!! Zisťujem, že je to o pár dní. Veľmi sa mi to nehodí, ale čo už. Nejako to zvládnem.

S Elsou, mojou príležitostnou učiteľkou angličtiny, sa poznáme roky. Keďže nemala veľmi veselé leto, navrhla som jej, nech si naplánuje dovolenku u nás, na Slovensku. Dlho to odkladala, ale zdá sa, že nakoniec fakt priletí. Verím na znamenia, a tak nejako tuším, že sa mi NEBO Elsiným príchodom chystá niečo naznačiť.

 

 

Dokelu!!! Nedopatrením vzduchom letí môj nový mobil a dopadne na kamennú dlažbu schodov akurát vo chvíli, keď sa najviac ponáhľam. Je po ňom.

Elsa priletela o pár minút skôr a pred letiskovou halou netrpezlivo stepuje a monitoruje zrakom okolie. Hľadá niekoho, kto by sa na mňa podobal. Úprimne sa poteší, keď ma konečne uvidí.

Rukami nohami jej vysvetľujem, prečo sa mi nevedela dovolať. Moja angličtina sa – v strese z divného rána – pretransformovala na pohybovú aktivitu typu:  „aha…  môj mobil je mŕtvy… hen tam mám auto a tamto pôjdeme“…

Chvalabohu, prvá pomoc – v podobe welcome drinku v mojej kuchyni – rúca jazykové bariéry. Aj počas nasledujúcich dní bude vďaka Elsiným požiadavkám ochutnať všetko slovenské, moja angličtina pekne napredovať. Vďaka slovenskému pivu a vínu a, samozrejme, i ďalším, ducha povznášajúcim delikatesám.

Elsu som spoznala pred rokmi vďaka inzerátu, vylepenému v londýnskej knižnici. A keď mi prvýkrát otvorila dvere svojho domu, stála tam s úsmevom, obklopená vôňou vonných tyčiniek a spokojná s tým, že sme sa našli. Dnes už nepochybujem, že to stretnutie bolo prelomové pre každú z nás.

 

 

Jej dom je ako ona. Útulný a farebný. Z okien je krásny výhľad na Londýn a v záhradnom jazierku plávajú niekoľkoročné ryby. To, ako bývam ja, jej trochu naznačili fotografie. Nič bližšie o Slovensku nevedela. Vraj cielene. Chcela prísť bez predsudkov a očakávaní. S jedným menším ruksakom  a červeným rúžom na perách. Len tak si oddýchnuť. Vidieť nás.

V mnohých veciach sme rovnaké. Rozhodujeme sa srdcom. Rady cestujeme a poznávame. A s nadšením si to užívame.

Elsine nadšenie poznávať je vrodené a sprevádza ju aj každú minútu pobytu na Slovensku.

Napríklad aj preto, lebo som skvelá prievodkyňa, vykašľala som sa na prácu a užívam si to s ŇOU. Príroda ponúka fascinujúci mix všetkých odtieňov jesene a ja si konečne po rokoch užívam babie leto na maximum.

 

 

Scenár našich spoločných dní nechávame na okolnosti. A je neuveriteľné, že ak to pustíme a dodržiavame iba časovačku danú zhora, všetko do seba krásne zapadá.

Počas dvoch týždňov sa Slovensko v Elsiných očiach zhmotňovalo vďaka týmto dychberúcim momentom:

PRVÉ WOW – Katedrála sv. Alžbety i samotné mesto Košice. Historická pešia zóna plná života. Reštaurácie a bary obsadené do posledného miesta domácimi i zahraničnými hosťami. Zisťujem, že Elsa si vybrala ten najsprávnejší čas. A vďaka nej si konečne uvedomujem krásu môjho mesta aj ja.

 

 

Biela noc – Košice: Originálny umelecký projekt prekvapil aj Elsu, ktorá je na podobné aktivity v Londýne zvyknutá. Je milo prekvapená, že mesto je na tak špičkový projekt  dokonale pripravené. Večer strávime príjemnou prechádzkou a obdivovaním krásnych svetelných inštalácií i samotnej architektúry mesta. Hurááá, konečne mi je v mojom meste svetovo! Teším sa na “domovskú” reštaurácia PRIMI s dokonalou Margaritou a úspech má aj Camelot s najlepším pivom na svete, či Hrnčiarska ulička s remeselníkmi, ktorých otvorené ateliéry Elsu dojímajú.

Hneď ráno vyrážame z miesta konania tretieho najstaršieho svetového maratónu  – do prírody.

 

Spišský hrad – Milujem ten pohľad, keď vychádzam z tunela Branisko a predo mnoui sa z rannej hmly vynorí fascinujúca scéna najrozsiahlejšieho hradného komplexu  Európy, zapísaného v zozname UNESCO. Prechádzam okolo neho často a vždy som unesená. Vďaka času, ktorý som si kvôli Else naordinovala, konečne uvidím aj viac. Užívame si fascinujúce výhľady do krajiny i samotné expozície.  Nádherné.  A moju obavu o preklad vyriešil elektronický sprievodca v angličtine. Paráda. Elsa je nadšená. Ja tiež.

 

 

Reštaurácia Spišský salaš a Elsine prvé bryndzové halušky. Ja som nikdy nikoho nevidela jesť bryndzáky tak pomaly. Vravím jej, „Elsa, ak ti to nechutí, je to OK“. Bryndza má divnú chuť a ani ja som ju ako dieťa veľmi nemusela.  Jej odpoveď ma ale položila. Je vraj tak unesená, že si chce každé sústo pomaly vychutnať.

Bryndzu si zamilovala a jedlá z nej si zopakovala ešte niekoľkokrát.

Priznám sa, že ja som od kuchára čakala viac. Tie najlepšie bryndzové halušky som jedla koncom augusta na oslavách mesta Spišská Nová Ves. Boli naozaj tradičné, s chuťou strúhaných zemiakov, s krémovou bryndzou a delikátne opraženou slaninkou.

Elsa je z kategórie mojich totálne blízkych priateľov. Spoznali sme sa pred 13 rokmi v čase, keď som sa snažila postaviť na nohy seba, aj moju angličtinu. Naše priateľstvo je názorným príkladom toho, že ak si porozumeli duše, jazyk to dobehne. A ten môj sa každým dňom ohýba viac a viac a dokonca do viet vkladám slová, ktorým v tej chvíli ani sama nerozumiem. Prosto mi tam pasujú, hlava ich dopĺňa automaticky.

„Darling, do you understand me“?  – pre istotu sa pýtam Elsy, či mi rozumie.

„Yes, of course – your english is very good. Just practice and practice“ … ?.  Porozumela a ja sa takmer rozplačem od dojatia.

Keby nebola tak mrňavá, tak ju objímam každú minútu. Ona dokonca nepochybuje o tom, že môj blog bude za krátky čas v angličtine. Zlatáááááá.

Každé ráno však prichádza krutá jazyková realita. Z mojich úst sa von derú horko ťažko dve vety –  „Good morning, darling. Did you sleep well?“… Bodka.

Chvalabohu, raňajší rituál s kávou dostáva moju angličtinu do normálu. Takmer každý deň sme niekde a spoločne (aj so psom v kufri) spoznávame a ochutnávame východ Slovenska.

 

 

Teší ma, že hotely, v ktorých sme trávili čas, neurobili výrazné kiksy. Dokonca aj reštaurácie išli na maximum. A samozrejme Elsa posielala fotky svojim známym, ktorých má vďaka svojim cestovateľským aktivitám po celom svete. Z ich reakcií bolo zjavné, že sú krásou Slovenska šokovaní. V duchu sa už vidím, ako vítam delegácie jej priateľov, ktorí po jej reporte z pobytu húfne zháňajú letenky do Barce. Ako Elsa :-). Tá bola z názvu nášho letiska mierne zmätená. Áno, letisko Košice je v Barci ?.

Slovensko sa jej deň za dňom a zážitkom za zážitkom dostávalo pod kožu. Aj vďaka počasiu. Príroda krásne spolupracovala a ukázala sa v plnej, babím letom presvetlenej nálade.

 

 

Aj ľudia boli príjemní a ústretoví. Často ale bez úsmevu. A to sa Angličanke so španielskymi koreňmi vysvetľuje ťažko. Aj ja si uvedomujem, že keď prekročím hranice, tak sa usmievam oveľa viac. Asi preto som nepretržite v leveli kufor pripravený a letenka v mobile. Naozaj mám pocit, že usmievať sa pri práci je u nás zakázané. Ako keby sme chceli dať najavo, že práca, ktorú robíme je faaaaakt ťažká.

Svoj príchod si Elsa naplánovala sama, a po spoločných skúsenostiach jej musím dať za pravdu, že lepší čas, ako prelom septembra a októbra, si vybrať nemohla.

Vďaka krásnemu počasiu bola podstatná časť našich výletov v prírode.

Farma – užili sme si pravú atmosféru slovenského vidieka aj s jazdou na koníkoch

 

 

Tomášovský výhľad – asi hodinovú túru na čarovné miesto, odkiaľ je prekrásny výhľad na Tatry, sme absolvovali cez týždeň. Noc sme strávili v Metropole Spiša. Moja “malá“  Elsa bola dojatá veľkosťou postele, výhľadom na Tatry a fantastickou, profesionálne zvládnutou masážou, akú vraj nezažila nikde vo svete. „Levitovala“ aj pri výborných hotelových raňajkách. No a drink Metropolitan z Metropolu si zamilovala. Rovnako ako ja ?.

 

 

Popradské pleso sme dali krásnou vychádzkovou chôdzou v príjemnom slnečnom počasí asi za hodinku. Tešila som sa na slnkom zaliatu terasu Reštaurácie pri plese a na niečo fakt dobré a teplé. Už viem, že je potrebné svoje sny jasnejšie zadefinovať. Dostali sme dobré halušky a teplý čaj ?.

 

 

Symbolický cintorín pri Popradskom plese

Osobne to bola moja prvá návšteva a doteraz vo mne to miesto rezonuje. Je smutné, ale zároveň čarovné. Obidve sme sa zhodli v tom, že tragicky zahynúť na mieste a pri činnosti, ktorú milujeme, je vlastne šťastie. A tí, ktorí po skalách liezli, ale domov sa už nedostali, tam stále sú. To miesto bolo v ten deň zaliate slnkom, farebné a dojemne melancholické. Určite stojí za krásnu zachádzku z hlavnej trasy.

 

 

Skalnaté pleso /Lomnické sedlo – dychberúci pohľad na Tatranské štíty spojený s prechádzkou po hrebeni Lomnického sedla a s následným adrenalínom pri zostupe dole.

Z kabínkovej lanovky sme počas spiatočnej jazdy zo Skalnatého plesa vystúpili na stanici Štart a príjemnou prechádzkou lesom,  sme sa dostali až ku Grandhotelu Praha, majestátnej legende na úpätí Lomnického štítu.

Príjemný priestor hotela s prekrásnou secesnou atmosférou začiatku minulého storočia, s nádherným výhľadom do doliny, umocní aj excelentná kuchyňa. Vynikajúce, do poslednej bodky nadizajnované chutné jedlo a príjemný personál.

 

 

Každopádne má svoje neopakovateľné čaro a ako jeden z prvých horských hotelov na svete je povinnou jazdou na ceste – navštív Slovensko, spoznaj miesta oddychu aristokracie a uži si to ako oni :-). Je to jeden z mála hotelov, kde je môj pes vítaný. A má to tam rád. Jasné, je to rodený aristokrat, miluje koberce a oheň v kozube.

Hotel Lomnica – som milo prekvapená. Prekrásne zvládnutá rekonštrukcia historickej ruiny, na ktorej chátranie sme sa nechápavo pozerali viac ako 20 rokov. Pod vedením slovenskej architektky svetového mena, Zuzany Cambelovej, sú všetky interiéry navrhnuté citlivo a s odkazom na minulosť a slávu v čase jeho otvorenia v roku 1894.

 

 

Krásne umelecké diela, výborná kuchyňa a izby, z ktorých sa vám nechce odísť. Úplne ma odrovnali ich skvelé dezerty a pohár Prosecca podávaný na letnej terase. A samozrejme – bezchybné raňajky. Odpustila som aj trochu tvrdšiu posteľ. Dezert Pavlova s kávou, podávanou v šálke v anglickom štýle si prídem zopakovať častejšie.

Grandhotel Starý Smokovec – v čase našej dopoludňajšej návštevy bol poloprázdny, no to nám vôbec neprekážalo. Personál kaviarne bol veľmi milý, dokonale splýval s duchom tohto na rekonštrukciu čakajúceho hotela.

 

 

Bol postavený v roku 1904 v krásnom secesnom štýle. Od počiatku bol hotel určený pre vyššiu spoločnosť, celkovú klientelu mala tvoriť len zámožná aristokracia. Elsa ho hneď vyhodnotila ako najkrajší. Určite by si zaslúžil rekonštrukciu, akú dostal hotel Lomnica. Zašlá sláva s hosťami významných mien i jeho neopakovateľné čaro ho predurčujú byť pýchou pre ďalšie generácie.

Hrebienok – Bilíkova chata – Vodopády studeného potoka

Asi som sa tu nikdy neocitla takto: iba my dve, personál a pár ďalších hostí. Bryndzové halušky tak na slovenskú 3. Ale chutili aj tak. Mali sme za sebou zostup k vodopádom a zjedli by sme aj hada, ak by k nemu bolo pivo :-).  Bolo mi však ľúto, že letná terasa bola – aj napriek letnému počasiu – zatvorená.

 

 

Grand hotel Kempinski Štrbské pleso: Keďže som si dala za cieľ ukázať Else TATRY  prostredníctvom historickej architektúry horských hotelov, bol on jasnou,  poslednou voľbou.

Krásny priestor, skvelé načasovanie a tichá intímna atmosféra pri kozube, ktorá je v čase sezóny možná asi len v pondelkový večer. Vstupnej hale dominuje veľký obraz na stene krásneho dobového schodiska.

Autorkou obrazu 7 žltých tulipánov je Julie Haluzová a ja trošičku tuším, prečo do rozkvitnutej lúky schovala malilinkú lienku. My ženy dokážeme veľké veci, ale stále sme vo svojom vnútri jemné lienočky. Lienka je vlastne podpis autorky, nakoľko svoje meno na obrazy nedáva. Bola noc, my dve v županoch a za pomoci recepčného sa jej nález podarilo aj zadokumentovať :-).

 

 

Raňajky, podávané vo veľkoryso otvorenom priestore reštaurácie boli skvelé. Ich atmosféru trochu rušil iba pomalší, bez úsmevu sa pohybujúci personál. Každopádne, izby v ľavom krídle s výhľadom do doliny,  boli z kategórie „zostanem tu navždy“. Rovnako aj bazén a excelentná terapeutická masáž. Celkový dojem z nášho takmer mimosezónneho večera bol výborný.

Betliar – historický park

Prehliadku kaštieľa sme bohužiaľ nestihli. Park nám však ponúkol nádhernú jesennú kulisu k rozhovorom o vzťahoch. A pohľad na krásny kaštieľ sme si vychutnávali na slniečku pri výbornej káve v záhradnom bufete. Snáď aj u nás raz niekto pochopí, že pohostinnosť znamená ponúknuť ku káve aj niečo čerstvé. Napríklad ráno upečený koláč.

 

 

Bojnický zámok

Keď Elsa uvidela zámok na fotkách, okamžite sa zamilovala. A samozrejme bez toho, aby ho videla, by domov necestovala spokojná. Keď si odmyslím jeho polohu a z východu Slovenska trochu komplikovanú cestu, tak to bol opäť nádherný výlet.

Bola fascinovaná. Ja tiež. Vďaka Pállfyovcom máme dnes zámok, ktorý je hodno ukazovať. Je úžasné, že jedinú vec, ktorú sa zdalo, že nestihneme, nám NEBO nakoniec doprialo. Samu ma prekvapilo, že pod zámkom je krásne zachovaná a jemným zeleným machom porastená jaskyňa.

 

 

Návrat domov sme zvolili cez horský prechod plný zákrut, ale aj fascinujúcich výhľadov. Na jeho konci je mestečko Harmanec a vhodný čas vystúpiť z auta a pokochať sa šikovnosťou majiteľa malej vodnej elektrárne. Je to miesto, kam radi chodia na prechádzky aj miestni obyvatelia.

 

 

Elsa si užívala aj môj a psí denný rituál. Raňajší výbeh na Košický hrad a vyhliadkové mólo s výhľadom na mesto, i nákupy kníh v nočnom Tescu. V košíku som na jej radu mala aj gumové rukavice a recyklovateľné hubky na riad. Ona totiž dôkladne selektuje a separuje. Je v tom určite lepšia ako Popoluška. A rukavice? Tak to mám ako domácu úlohu. Musím jej podať hlásenie, že už mám pani na upratovanie a nepoletujem na metle sama. Lebo mám predsa iné, pre ľudstvo prospešnejšie poslanie.

 

 

Záver? Ten sa ešte nekoná. Elsa síce odletela domov naplnená zážitkami na maximum, no už teraz chystá svoj comeback.

No a ja som si uvedomila, aké pohodlné je mať svoju učiteľku angličtiny pri sebe od rána do večera. A ako krásne konverzujem počas jazdy v aute. Môj mozog sa zázračne otvorí a rozumie.

Elsa je geniálna. Naučila ma, že nikdy, aleže naozaj nikdy nepodceňuj seba a svoje schopnosti. „Si dokonalá, šikovná a nádherná, nepoznám nikoho takého, ako si ty“. Počúvala by som ju od rána do noci.  Lenže to ona je inšpirujúca. Vychovala sama tri deti, konečne splatila hypotéku a finally – vyšľapala za päť dní na africké Kilimanjaro. A zásadne chodí iba s ruksakom.

Thank you,  Elsa, thank you, Slovakia. Juj, a sebe ďakujem tiež, že som tie dva týždne prežila. Ono som si ich nakoniec neskutočne UŽILA.

 

 

A čo na to všetko povedalo NEBO?

Myslím, že ten rozbitý mobilný telefón – hneď na začiatku – naznačil to, že si tie dva týždne mám s Elsou užiť naplno. Bez práce a bez stresov.

A čo naše blúdenie chybou popletenej navigácie pod Čertovicou?

Je potrebné spoliehať sa na intuíciu a veriť si. Nikto nepozná náš smer lepšie, ako my sami.

Ak cítime, že ideme zlou cestou, je potrebné vrátiť sa tam, kde nastala chyba. Kruhový objazd, ktorý moja navigácia nepoznala, bol kruhom, z ktorého bolo potrebné nájsť správny východ. Ako v živote. Tu cudzia navigácia často zlyháva. Tá správna odpoveď je iba v nás.

A zázračne som porozumela obrazu, ktorý je namaľovaný na fasáde a mám ho pred sebou každý deň pri prechádzke so psom. Tušila som, že je v ňom nejaké posolstvo pre mňa.

O tom je priateľstvo. To moje JA si privolalo Elsu. A Elsa potrebovala mňa. Aby sme si obidve znovu pripomenuli, aké dôležité je život neprežívať, ale život si užívať. Aj z malých vecí sa stanú veľké. A z jedného priateľského posedenia je zrazu na svete úžasný projekt.

 

 

P.S. Stále premýšľam, čo znamenala červená vlna na semaforoch pri prejazde mestom smerom na letisko. Možno znamenie, že som si Elsu mala ešte chvíľu ponechať :-). Vďaka nej som totiž našla kľúč na dlho hľadané odpovede…  Ako to máte Vy :-)?